5 depresívných faktov o živote v zahraničí

5 depresívných faktov o živote v zahraničí

Tento článok je preložený z originálu v angličtine “5 Depressing Side Effects No One Tells You About Moving Abroad”. Originál článku ma natoľko zaujal, že som sa ho rozhodla (s povolením autorky) preložiť aj do slovenčiny a publikovať na tomto blogu. 

Za posledných 10 rokov som stihla žiť v piatich rôznych krajinách.

Bola to úžasná cesta životom, vďaka ktorej som sa o živote, láske a strachu naučila oveľa viac ako z ktorejkoľvek knihy.

Vybudovať si nový život, ktorý je ďaleko od známeho prostredia a zároveň v ten nový život skutočne veriť, je jeden z najsilnejších pocitov, ktoré môže človek zažiť.

Všetci tí, ktorí sa už niekedy odsťahovali, budú teraz kývať hlavou.

Títo ľudia vám povedia, že život v zahraničí im otvoril oči, rozšíril obzory a ukázal im, čo je v živote skutočne dôležité.

Čo si ale málokto prizná je fakt, že presťahovanie sa do cudzej krajiny je tá najviac osamelá etapa ich života, ktorá je často sprevádzaná výčitkami a pochybnosťami.

Vo svete expata totiž rozprávky neexistujú.

Tu je 5 vecí, ktorým sa nevyhnete, keď sa presťahujete do novej krajiny a opustíte svoj domov.  

1. Vaši blízkí budú zničení

Môžete si hovoriť čo chcete, ale to, že sa presťahujete do zahraničia je sebecká voľba.

Je síce skvelé, že žijete život, ktorý ste si vybrali a ktorým chcete žiť. Ale v skutočnosti z toho nie je šťastný nikto okrem vás.

Keď máte to šťastie, že máte okolo seba úžasnú rodinu a skvelých kamarátov, tak verte, že títo ľudia urobia všetko preto, aby skryli ich skutočné pocity.

Oni vás totiž nechcú obťažovať svojimi pochybnosťami, strachom a myšlienkami “čo to preboha robíš?”. Oni vám povedia: “Keď si šťastný, my sme šťastní tiež”.

Moji rodičia to zahrali skvelo. Keď som odchádzala do Los Angeles, bola som presvedčená o tom, že moje dobrodružstvo je rovnakým dobrodružstvom pre nich ako pre mňa samú.

Bola som však taká zaneprázdnená sama sebou, že som si vôbec neuvedomila, ako sa trápia. Až na letisku som v ich očiach uvidela smútok, ktorý som u nich nikdy pred tým nezažila.

Keď sme sa konečne rozlúčili, obhliadla som sa za nimi ešte raz. Vyzerali veľmi zraniteľne a stratene. Ako keby mali o 10 rokov viac. Moje dobrodružstvo bolo ich utrpenie.

2. Celý čas sa budete cítiť previnilo

Dva mesiace potom, čo som sa presťahovala do Los Angeles, diagnostikovali mojej veľmi dobrej kamarátke rakovinu.

Snažila som sa ju podporovať telefonicky aj emailom. Vedela som však, že ona v skutočnosti potrebuje moje objatie a možnosť vyplakať sa mi na pleci.

Keď moja 80-ročná babička spadla zo schodov a volala mi z nemocnicne, úplne som cítila aká je smutná a osamelá. Povedala len: “Zlatíčko, kedy nás už prídeš navštíviť?”

Nebola som doma vo chvíľach, keď sa moja rodina mala najhoršie a ani keď sa mala najlepšie. Počas týchto rokov som zmeškala veľkú časť rozlúčiek so slobodou, svadieb, narodenín a osláv narodenia dieťaťa.

Pôvodne som si myslela, že sa bez týchto udalostí bez problémov zaobídem. Až keď som týmto ľuďom do telefónu oznamovala : “Prepáč, ale nezvládnem prísť”, som si uvedomila, ako veľmi neznášam to ticho, ktoré po tejto vete nastane. To ticho je riadne bolestivé.

Keď sa presťahujete na druhú stranu sveta, čas a peniaze sú najdôležitejšie faktory, ktoré začnú rozhodovať o vašom sociálnom živote.

Ak sa rozhodnete navštíviť kamarátkinu svadbu, môže vám to zabrániť v tom, aby ste boli doma na otcovu šesťdesiatku alebo maturitu vašej sestry. Ako si teda vybrať? Ako sa ospravedlniť za voľby, ktoré urobíte?

Je to môj život a ja sama rozhodujem o tom ako ho budem žiť. Aj napriek tomu som sa nie raz cítila ako najhoršia dcéra, vnučka a kamarátka zároveň.

3. Budete sa cítiť veľmi ale veľmi osamelo

Vždy som mala to šťastie, že som bola obklopená skvelými ľuďmi. Keď som sa niekde presťahovala, nikdy som nemala problém nadviazať nové vzťahy a stretnúť ľudí, s ktorými by som si mohla život v novom meste užívať.

A aj napriek tomu, že som nikdy nebola sama, zažila som osamelosť v najhlbšom slova zmysle.

Nikdy nezabudnem na svoje prvé Vianoce v Amerike, ktoré som strávila so svojou spolubývajúcou a s jej rodinou.

Spolubývajúcu som spoznala len 3 týždne pred tým. A aj napriek tomu, že celá jej rodina bola neskutočne milá a pohostinná, vedela som, že to je z časti preto, že im ma je ľúto.

Keď som sa na nich dívala, ako na šťastnú rodinu, cítila som sa ako nejaký votrelec. Ako niekto, kto tam jednoducho nepatrí.

Kým si vybudujete v zahraničí nejaký zmysluplný vzťah, zaberie vám to veľmi veľa času. Budete síce možno tráviť čas s ľuďmi, ktorí sú zábavní a vedú vzrušujúce životy, ale nebudete s týmito ľuďmi zdieľat žiadne zážitky alebo spomienky.

Je to ako keď začínate na strednej alebo vysokej. Rozdiel je v tom, že ste na to všetko úplne samy a v krajine, ktorá je na kilometre ďaleko od vašeho domova a ľudí, ktorých máte radi.

4. Naďalej už nebudete zapadať

Keď som sa presťahovala do novej krajiny, zmenila som sa v niekoľkých ohľadoch. A nikdy som si nemyslela, že sa to stane. Objavila som v sebe lásku, vášeň a strach pre vecí, o ktorých som ani netušila, že sa niekde v mojom vnútri nachádzajú. Zanechala som za sebou veľa presvedčení a zvyklostí, ktoré som kedysi mala. Nebolo to už totiž ono.

To, že sa človek mení a vyvíja má svoje pozitíva. Bohužiaľ sa týmto pomaly ale isto odcudzujete od ľudí a miest, ktoré ste zvykli nazývať svojím domov.

Keď sa človek presťahuje, udeje sa v jeho živote toľko dôležitých a veľkých vecí, že už sa nedá len tak ľahko stotožniť s tým, čo bolo niekedy úplne normálne.

Namiesto toho nachádzate nový domov v novej krajine, ktorá sa postupne vypĺňa prázdnotou. A keďže vám chýbajú tie základy vášho domova, nikdy už na 100 % nezapadnete, ak sa tam raz vrátite. Aj napriek tomu, že sa budete akokoľvek snažiť.

A to je ten dôvod, prečo tak veľa ľudí v zahraničí neustále bojuje s existenčnými otázkami typu “Kde patrím? Kde je môj domov? Kde sa chcem usadiť?”

A keďže títo ľudia nie sú schopní na tieto otázky odpovedať, presťahujú sa znova. A znova. A znova. Hľadajú ten pocit domova, ktorý za sebou už raz a s nadšením zanechali.

5. Prídete o dobrých kamarátov

Prídete o kamarátov, o ktorých ste si nikdy nemysleli, že stratíte. Stretli ste ich v škôlke, zblížili ste sa na vysokej alebo ste spolu precestovali Európu. Skôr či neskôr sa jeden druhému vzdialite.

Všetky veci spomenuté vyššie, spôsobia to, že budete musieť obetovať vaše kamarátstva. Samozrejme, niektoré pretrvajú. Ale vo všeobecnosti to tak skôr nebude.

Nie je to nikoho chyba, no zároveň to je chyba každého.

Zabudnete na ich narodeniny, pretože ste príliš zaneprázdnení vašimi novými kamarátmi.

Budu vás obviňovať, že ste išli radšej na otcovu šesťdesiastku ako na ich rozlúčku so slobodou.

A aj keď sa môžete snažiť navštevovať ich čo najčastejšie, aj oni by vám mohli výjsť viac v ústrety a pochopiť vás.

Keď si človek vyberie inú cestu, ukončí tým mnoho vzťahov. Je to neodvratné a je to život. To ale neznamená, že to je ľahké. Tým, že strácate svojich kamarátov, strácate časť seba a svojej minulosti.

Stálo to teda za to? Ľutujem, že som urobila tento krok a vybrala si tento život? Áno aj nie. Určite.

S veľkou obeťou však prichádza veľká odmena …

Dôležité odkazy: Originál článku, Autorka článku

Aký je váš názor na článok? Stotožňujete sa s ním? Zažili ste niektorý z vyššie uvedených pocitov?

Share Button

Autor

Gabka

Gabka

Založila som tento blog. Žila som v Prahe, v Berlíne a momentálne sa nachádzam na cestách v Ázii, odkiaľ pracujem online. Mám rada inšpirujúce príbehy a blogovanie.

Podobné články

Komentáre

  • sharky sharky september 17, at 13:40

    Prilis negativny clanok akoby autorka v case pisania trpela depresiou. S kazdou zmenou prichadzaju negativne aj pozitivne skusenosti. Ak jej chyba kontakt s kamaratmi a rodinou mala by castejsie pouzivat Skype alebo sa vratit domov. Moja skusenost hovori, ze v zahranici sa mi zije lepsie (preto som sem isla) a Skype pomoze so vsetkym ostatnym. Clanok hodnotim ako prehnany.

    Odpovedať
    • ivo pivo ivo pivo september 17, at 14:37

      Presne tak. Zijem vonku 12 rokov a nic z toho sa ma ani nedotklo a ak ano tak len okrajovo. Vzdy su moznosti..cestu treba hladat

      Odpovedať
    • Dana Dana september 17, at 14:43

      Súhlasím so sharky.... Nie vždy je to tak....napr. ak niekto odíde s celou rodinou, prežíva hore spominane oveľa ľahšie....samo,že Slovensko vždy bude "doma",ale keď ideme odtiaľ, tiež ideme "domov"....

      Odpovedať
      • Darina Darina september 17, at 17:04

        Suhlasim s Danou, odisli sme s celou rodinou do Canady, zaciatky boli tazke, teraz nelutujeme, radi chodime na Slovensko, ale ked odchadzame ideme domov. Aj ja sa casto pytam "kde domov muj"nemohli sme ist na pohreb manzelovym rodicom, bolo nam to luto , teraz rodina tam " ani im nechybame" ani nemaju zaujem sa stretnut ked sme na Slovensku. Vsetko to boli ale zivot si riadime a zijeme my a stiji zato.

        Odpovedať
  • martina martina september 17, at 15:47

    V niecom ma pravdu ze v cudzine zostane clovek vzdy cudzincom avsak ako moze povedat ako to ostatni beru alebo ako to ja beriem. Prave preto sa stahujeme aby sme si vytvorili vlastny svet. Mozno nevidim svoju rodinu a kamaratov tak casto ako keby som tam byvala ale o to si to potom viac vazim a utvrdzujem ci uz rodinne alebo priatelske vztahy. To ze autorka je depresivna koli tomu ze sa prestahovala neznamena ze kazdy to tak vnima a citi a jej len jednu radu ked si "home sick" tak na to je jednoduche riesenie.

    Odpovedať
  • Tatiana Tatiana september 17, at 16:51

    tak ja s nou v celku suhlasim...tie spolocne spomienky nam na druhom konci sveta nikto nenahradi :)

    Odpovedať
  • Olga Olga september 17, at 19:34

    Autorka mi hovori zo srdca.az na cislo 5 ( kamarati mi na Slovensku zostali) suhlasim s kazdou vetou. Zije sa mi mozno lahsie pretoze mam pracu a tym padom slusny prijem, ale domov, rodina, skutocnych priatelov mam len doma.

    Odpovedať
  • Milan Milan september 17, at 19:39

    Jsem rozený slovak. V Čechách jsem žil asi 40 let. A už mi ta Česká povaha fakt lezla krkem. V Bulharsku se cítím skvěle. Nemůžu souhlasit s článkem. Na 100 lidi je 100 důvodu proč se stěhujeme do ciziny. V mém případě Bulharsko ani za cizinu nepovažuji.

    Odpovedať
    • Zdeno Zdeno september 18, at 13:57

      Dosť ma zaujíma ako sa žije Slovákovi v Bulharsku.Mal vy som zopár otázok ak by vás to neotravovalo.

      Odpovedať
      • Gabka Gabka september 18, at 17:43

        Dobrý deň, Milan, bohužiaľ zatiaľ sme nemali žiaden rozhovor s expatom v Bulharsku, takže na vaše otázky nebudeme vedieť zodpovedať :-/ Skúsime ale niekoho takého na rozhovor zohnať. Gabka

        Odpovedať
  • erika erika september 17, at 19:56

    Myslim si, ze to autorka napisala presne. Jednotlive body samozrejme prezivame vsetci rozne a aj rozne rychlo sa casom s nimi vysporiadavame. Ja som vonku uz 18 rokov, nesla som sama, nelutujem toho a napriek tomu som sa vo vsetkych bodoch nasla. 1. Zo zaciatku to nasi blizki prezivali statocne. Teraz uz maju svoj vek a lutuju, ze nas pustili. 2. Rozne slavnostne udalosti a oslavy priatelov ale aj rodiny sa konaju bez nas. Po tych rokoch sa uz neunuvaju nam ani len oznamit, ze sa nejake konaju a divia sa, ze sme chceli prist. 3. Spolocenske pravidla v krajine, kde teraz zijem su ine ako u nas. Obcas mi je luto, ze tuna nikto nemoze ku mne len tak zaskocit na kavicku, ale ze priatelov treba pozyvat na formalne vecere... 4. Vzdy budem presadena kvetinka. A este aj po tolkych rokoch sa ocitam v sitauciach, ze zareagujem uplne inak ako je zvykom v tejto krajine. 5. Odcudzila som sa so vsetkymi kamaratmi a kamaratkami. Kazde leto niektore vztahy znovu pozliepam dohromady, ale na mnohe som musela rezignovat. Nestiham. Prioritou je rodina.

    Odpovedať
  • Andrej Andrej september 20, at 19:15

    V živote si môžete vybrať byt víťaz alebo porazený. Pani čo toto napísala určite nemá víťaznú mentalitu. Skôr mala depresiu. Žijem v zahraničí 8 rokov.

    Odpovedať
  • David David september 21, at 20:20

    Myslim si, ze doma je doma , ci je clovek 500 km od domu ci 5000 nikde sa nebude citit tak dobre ako tam kde stravil skoro cely zivot a aj keby zarabal aj neviem kolko aspon podla mna

    Odpovedať
  • Dana Dana september 22, at 23:28

    My sme sa skutocne prestahovali na druhy koniec sveta, Havajske ostrovy. Sme tu takmer 7 mesiacov a som z toho stale v soku. Uz mam za sebou takmer 50 rokov zivota a takato zmena v tomto veku uz nie je prave lahka, a to som uz pochodila takmer cely svet a zila som napr. aj v Australii, takze nie som ziaden novacik. Je to velmi velmi tazke a o tom hladani viem svoje. Tu som si nezvykla a domov je akoby kdesi v hmle, takmer neskutona predstava, akoby som tam ani neprezila takmer cely zivot.... mamicka ma pri kazdom Skype rozhovore zlzy v ociach, zaroven vyzitku, ze vidi vnucika rast cez rozmazane a roztrasene oko kamery...ci lutujem? Snazim sa mysliet na motto svojho zivota,: "Lutuj len to, co som urobit mohla a neurobila si to..." Keby sim sa rozhodla zostat doma, urcite by som to "neurobenie" lutovala....

    Odpovedať
  • Peti Peti november 20, at 20:36

    Normalne som sa rozplakala, ked som si tento clanok precitala. Strasne som rozosmutnela. Nie je lahke odist do zahranicia, ked viete, ze za sebou zanechavate smutok tych najblizsich. Na druhej strane, nie je ani fer od nich, ak Vam to vycitaju. Nie je to lahke ani pre jednu stranu. Moji rodicia tiez nie su zmiereni s tym, ze som odisla, urcite si to nepredstavovali. Na druhej strane, teraz si telefonujeme alebo piseme spolu castejsie, ako ked som bola 30 km od nich...ano, viem, je to ine ako sa vidiet...ale aj tak...rodina a stastie nie su o kilometroch, ale o tom, ci chceme byt blizko alebo daleko....a ked sa chceme tesit, nemali by sme vycitat druhym veci, ktore urobili inak, ako sme si my priali...a hovorit, ze ak zijeme pre to, co my chceme, je sebecke, to tiez nie je spravne...Suhlasim s tym, ze preto, ze som daleko od rodiny, ani neviem, co sa deje, ze mi nepovedia vsetky detaily, ze neviem ist aj na ocinove narodeniny, aj na maminkine v ten den, ked ich oslavuju...to vsetko viem...ale len proste chcem, aby ma vycitky ostatnych neprenasledovali a nerozosmutnovali a proste aj ja chcem byt stastna a jedine, co ziadam, je porozumenie namiesto vycitiek a nepochopenia...Neviem, ako to bude dalej...som stastna v zahranici, mam uzasneho manzela, ktory sa snazi ma vytiahnut z mojich smutnych chvil...som smutna, ze nie som s rodicmi, ze im nebudem vediet pomoct alebo sa o nich postarat...ani neviem, ake to bude, ked budeme mat deticky...tiez to bude castejsie formou telefonovania a webkamery...snad moji rodicia pridu, snad budem vediet prist spat na dlhsie obdobie. Viem vsak, ze vyviniem maximalne usilie, aby vzdialenost, ktora je medzi mnou a mojou rodinou, aby tak nebolela a aby si nase srdcia boli blizke.

    Odpovedať
  • Katarina Maruskinova Katarina Maruskinova marec 26, at 23:46

    Tak ja to vidím hádam celé naopak :-). Pocit samoty som mala najskor na Slovensku, potom počas mojho života v Čechách, keď som sa odsťahovala z internátu. Predstava, že by som zostala v strednej Európe, ma doslova ubíjala. Naopak tu v Maroku, aj keď bývam v obrovskom dome sama, tak sa sama necítim - vzťahy, ktoré som si za dva roky vybudovala, sú vrelé, a povedala by som, že aj kvalitnejšie. Samotu necítim, keď chcem, som sama, keď nechcem, tak viem, kam mám ísť aby som bola v spoločnosti tých, čo ma majú úprimne radi. K tomu je facebook, whatsapp, atd. takže spojenie s domovom je prakticky nepretržité.

    Odpovedať
  • Dora Dora január 24, at 12:45

    Pozri, takto to môžeš cítiť. Ale prosím ťa, nepchaj to ľuďom do hláv ako svätú pravdu. 5 faktov? Ani náhodou. 5 subjektívnych názorov. Nie každý sa takto cíti. Ľudia odchádzajú zo Slovenska z rôznych dôvodov a niekedy je to práve preto, že ich tam nič nedrží, nemajú priateľov, nemajú rodinu, nezapadajú. Ja som sa tak cítila celé roky. Áno, niekedy musíš opustiť ľudí, ktorí budú osamelejší. Ja som opustila starých rodičov. Ale čo iného som mala spraviť? Žiť v malom mestečku v strede Slovenska len preto, aby oni neboli sami? Za to by sme trpeli všetci traja - oni preto, že som si zničila život kvôli ich komfortu, a ja proste preto, že som si zničila život. Je mi ľúto, že sa takto cítiš, ale sorry, to si mala vedieť sama. Nikto ťa nenúti žiť v zahraničí, ak tam žiť nechceš, Slovenské hranice sú otvorené.

    Odpovedať

Pridať komentár

Kliknite sem pre zrušenie vašej odpovede.