Je mi blízké ako Singapur funguje a preto sa tu cítím ako doma (1/2)

Je mi blízké ako Singapur funguje a preto sa tu cítím ako doma (1/2)

Košičanka Lenka odišla zo Slovenska pred trinástimi rokmi. V osemnástich začala študovať na Vysokej škole ekonomickej v Prahe a po skončení školy začala pracovať ako letuška. Jej novým domovom sa tak stal Dubaj.

Počas letu stretla na palube svojho súčasného snúbenca a budúceho manžela Gauranga (ktorého kamaráti volajú Gee). Gee je pôvodom Ind narodený v Austrálii a do Lenky sa hneď zaľúbil. Predstava vzťahu na diaľku sa Lenke veľmi nepozdávala, no keďže Gee bol celkom neodbytný, Lenka pristala na to, že ho príde aspoň navštíviť, ak bude mať let do Austrálie. Nakoniec sa jej zapáčil natoľko, že sa rozhodla dať tomuto vzťahu šancu.

Lenkin snúbenec sa potom pokúšal nájsť prácu v Dubaji, aby sa mohol za Lenkou presťahovať. Bohužiaľ sa mu to nepodarilo. Neskôr však prišla pracovná ponuka zo Singapuru, kam sa presunul z Austrálie a presviedčal Lenku, aby sa prisťahovala za ním.

“V tej dobe som lietala ešte len rok, takže som sa svojej práce zatiaľ nechcela vzdať. Chcela som si to ešte trocha užiť a neplánovala som skončiť tak skoro,” hovorí Lenka.

Lenka nakoniec pracovala ako letuška tri a pol roka. Po tejto dobe si povedala, že už stačilo a presťahovala sa za snúbencom do Singapuru, kde si našla aj prácu a kde si momentálne spokojne nažíva už viac ako rok a pol.

Leni, ako to u teba bolo s hľadaním práce? Nemala si s tým ako Slovenka problém?

Niekto by možno povedal, že som si prácu našla vďaka networkingu. Pôvodne som posielala životopisy a motivačné listy rôzným firmám, ale skoro nikto mi neodpovedal. V Singapure sú totiž určité kvóty na zahraničných zamestnancov. To znamená, že vo firme môže byť (odhadom) maximálne 10% cudzincov a zvyšok musia tvoriť miestni ľudia. Práve preto firmy v Singapure prijímajú predovšetkým cudzincov, ktorí majú vysokú kvalifikáciu alebo nejaké iné špeciálne schopnosti, ktoré miestni ľudia nemajú alebo ich nevedia získať na univerzite.

Moja cesta k práci bola teda dosť zdĺhavá. Ešte ako letuška som si dávala posledný rok lety najmä do Singapuru. A v “business triede” som sa stále snažila s niekým nadviazať kontakt, keďže tam sedávali predovšetkým podnikatelia a majitelia firiem. Takto som sa zoznámila s jedným Talianom, ktorý pre mňa síce nemal miesto, no bol veľmi ochotný a dal mi kontakt na svojho kamaráta. Takto som sa dostala k ďalšiemu Talianovi, ktorý ma nakoniec takisto kvôli spomínaným kvótam zamestnať nemohol. Ale bolo na ňom vidno, že mi chce pomôcť a dal mi aspoň pár dobrých rád k môjmu životopisu. Odporučil mi, aby som dávala do popredia svoje vzdelanie a nie prácu letušky. Keďže som sa chcela zamestnať v kancelárii, nemala by som sa profilovať v prvom rade ako letuška.

Na pohovory a stretnutia som si odskočila vždy, keď som mala let do Singapuru.

Nakoniec som od neho dostala ďalší tip na jedného veľmi známeho dizajnéra nábytku Chrisa, ktorého firma funguje už 23 rokov. Hneď som ho kontaktovala a dohodla som si s ním stretnutie. A tento Chris ocenil práve to moje bláznivé chodenie po svete a to, že myslím “outside of the box”. Ponúkol mi pozíciu, ktorá bola zameraná skôr na IT, ale neprekážalo mi to. Aby to však nebolo také jednoduché, firma za mňa musela požiadať o zamestnanecké povolenie. A to mi bolo zamietnuté. Takže som z toho bola dosť nešťastná, keďže som sa už začínala tešiť a firma sa mi fakt veľmi páčila.

Nenechala som to však tak a vrátila som sa za Chrisom s tým, že musíme vymyslieť niečo iné a že to nejak musí ísť. Už som na ňom videla, že ma chce odbiť, pretože ktorý podnikateľ sa tu má čas odbavovať s nejakou Slovenkou :-) Ale keď videl, ako veľmi sa snažím bojovať, prišiel s ďalším nápadom zamestnať ma na obchodnom oddelení a nechať ma predávať nábytok. To bolo pre mňa, samozrejme, ešte lepšie. Na túto pozíciu mi nakoniec pracovné povolenie dali. Neskôr sme si aj povedali, že na prvýkrát mi to pravdepodobne neschválili, lebo tá pozícia nebola úplne relevantná môjmu vzdelaniu a skúsenostiam.

Takže nakoniec sa mi vďaka vytrvalosti a networkingu prácu nejako podarilo nájsť. Ale vo všeobecnosti to nie je vôbec ľahké.

vpraci

Aké boli tvoje začiatky v Singapure? Čo si od toho očakávala a ako sa ti to naplnilo?

Ak by som sa sem presťahovala rovno z Prahy, asi by som bola trocha sklamaná, že je tu napríklad menej kultúrného vyžitia. Ale keďže som sem prišla z Dubaja, moje očakávania boli pomerne nízke. Ja mám totiž rada kultúru, divadlo, koncerty a letné záhradky. A Dubaj je, čo sa toho týka, tak trocha mŕtvy. Okrem je nutné mať tam auto a skoro nikam sa nedá chodiť pešo.

Takže sa dá povedať, že som z púšte prišla do normálneho mesta, kde to žije a kde sa mi veľmi páčilo. Singapur je veľmi maličký, všade sa dá chodiť pešo a to mi je veľmi príjemné. Spôsob, akým toto mesto funguje, je mi blízky, a preto sa tu cítím ako doma.

Poznáš v Singapure aj nejakých Slovákov alebo Čechov?

Áno, mám jedného kamoša Marcela, ktorý tu študoval na univerzite a teraz tu pracuje vo výskume. (Poznámka autora – keď sme s Lenkou skypovali, Marcel bol práve na ceste za Lenkou. Niesol jej bryndzu zo Slovenska a išli si robiť bryndzové halušky.)

Potom tu mám kamaráta Čecha z VŠE, ktorý tu takisto pracuje a každú stredu spolu chodíme na obed.

A ešte som sa spoznala s jednou veľmi úspešnou gastroenterologičkou, ktorá je zo Slovenska a žije tu už asi 20 rokov. Má tu rodinu a 2 deti. Je to veľmi úspešná doktorka, navyše je veľmi príjemná a sympatická. Stretli sme sa iba raz na obede, ale bolo to veľmi príjemné.

S akými ľuďmi sa vo všeobecnosti najčastejšie stretávaš?

Tak s lokálnymi sa veľmi nestretávam. Mám jednu veľmi dobrú kamarátku, ktorá je miestna, ale ona je vyslovene iná. Väčšinou sa baví s cudzincami. Vo všeobecnosti mám ale predovšetkým medzinárodných kamarátov. Väčšinou sú to rôzne páriky. Napríklad Vietnamka a Nemec, Američan a Iránka a podobne. A ešte chodím na francúzštinu, kde sme super skupinka, takže niekedy mám pocit, že si tie hodiny platím už len zo zotrvačnosti, aby som mohla byť s tými ľuďmi.

kamosi

Ako tráviš voľný čas?

Tak rôzne. Flákame sa po miestach, ktoré ešte nepoznáme, občas zájdeme na bicykel alebo ideme s kamarátmi na obed alebo do parku. V Singapure je aj pláž, ale tam nechodím rada. Je tu totiž jeden z najväčších prístavov na svete, takže more je tu dosť špinavé a ani pláž nie je nič moc. Výhodou však je, že zo Singapuru sa viem dostať za hodinku-dve na Bali alebo do Thajska. Tieto lety sú nízkonákladové, takže ak máme napríklad predĺžený víkend, hneď sa oplatí niekam vycestovať. A hlavne, všetky krajiny naokolo sú lacnejšie ako Singapur.

Chýba ti niečo zo Slovenska?

Najviac mi chýba rodina. Rodičov sa snažím vidieť aspoň raz za pol roka. Takže buď idem na Slovensko, alebo prídu oni za mnou.

A takisto mi celkom chýba jedlo. V Singapure nie je taká dobrá zelenina ako u nás. Neviem tu kúpiť napríklad petržlen, a aj mrkva tu chutí úplne inak. Je tu úplne iná zelenina, ktorú však ja nepoužívam a neviem ju spracovať. A takisto mi chýba bryndza. Ale na druhej strane, všetko sa dá doviezť.

Si Slovenka, ktorá žije v zahraničí. Cítiš sa nejako inak?

Myslím, že po čase si to človek už neuvedomuje a pripadá mu to úplne normálne. Ja si ale uvedomujem, že som veľmi hrdá Slovenka a často viac hrdá ako Slováci, ktorí tam žijú. Rada rozprávam o Slovensku a rada sa tam vraciam. Uvedomujem si, čo všetko tam máme a aký sme super národ. To sa prejavuje aj vtedy, keď o Slovensku rozprávam, pretože ho veľmi propagujem. Hovorím, aké to tu je všetko super a keď Slovensko niekto nepozná, hneď mu všetko porozprávam a poradím, kam ísť. Možno si to trocha idealizujem, ale tým, že som mimo, má pre mňa Slovensko veľkú cenu.

Môj priateľ sa už zo mňa smeje, keď o Slovensku rozprávam. On to nevolá Slovensko, ale “Great Nation Slovakia”. Práve preto, že nás toľko vychvaľujem.

Plánuješ sa na Slovensko niekedy vrátiť, alebo chceš ostať žiť v Singapure?

Momentálne tu plánujem ostať žiť. Je to taký kompromis kvôli môjmu vzťahu. Môjho priateľa Európa nezaujala a bolo by pre neho náročné nájsť si tam prácu. Mňa to zase neláka do Austrálie. A v Singapure sa nám obom páči, pretože je to tu super na život a aj pre rodinu. Takže je to fér pre oboch. Pokiaľ to teda bude možné, zostaneme tu.

lenkanatrave

Leni, keďže si pracovala tri a pol roka ako letuška, nedá mi sa ťa na to nespýtať. Aké to bolo? Bavilo ťa to? A aké sú negatívne stránky práce letušky?

Pracovať ako letuška bolo super. Ale už som rada, že to nerobím :-) Cestovanie je super a človek navštívi veľa krajín. Ale nemôžem povedať, že by som ich nejak spoznala. Skôr som mala možnosť do nich nakuknúť.

Počas troch rokov lietania sa však toho u mňa veľa zmenilo. Zo začiatku som na každom layoveri (miesto, kde zostávame 24 hodín) chodila po meste a prechádzala som si zaujímavé miesta. Vtedy som mala kolegyne, ktoré už lietali aj 5 rokov a keď sme spolu prišli napríklad do Paríža, nadšene som sa ich pýtala, čo ideme robiť. A ony že idú spať. Tak som si povedala, že je to divné. Že nebudem predsa spať, keď som v Paríži.

No už po prvom roku lietania prišiel zlom. Začala prichádzať únava, práca v noci, nepravidelné vstávanie, časové posuny… Začala som byť čoraz unavenejšia a už som si tu prácu tak neužívala. A po troch rokoch lietania, keď sa ma kolegyne na layoveri spýtali, čo ideme robiť, zrazu som bola ja tá, ktorej sa nechcelo nič iné, len spať. A vtedy som si už povedala, že je asi na čase s tým skončiť.

Už sa mi fakt nechcelo vidieť Benátky po desiatykrát.

Psychicky mi tá nepravidelnosť nerobila dobre. Ale vďaka tomu som o sebe zistila, že som človek, ktorý má radšej skôr stabilnejšie prostredie a stabilnú prácu. A práve preto mi bolo tak dobre, keď som sa presťahovala. Namiesto toho, aby som vstávala o tretej alebo piatej ráno, vstávam normálne o siedmej, dám si kávu, naraňajkujem sa a idem do práce. Takže teraz sa teším z týchto maličkostí a jednoduchých vecí.

Najhoršie lety boli Dubaj ― San Francisco. To bol 16-hodinový let, počas ktorého sme mali len jednu dlhú pauzu na odpočinok a zvyšný čas človek makal a bol na nohách.

Ďalšou vecou je to, že ako letuška som mala dosť samotársky život. Na každom lete sú vždy noví ľudia a noví kolegovia. Takže za mesiac stretneš aj 100 nových ľudí a vždy sa s nimi spoznávaš nanovo. Niekedy stretneš super ľudí a niekedy menej super ľudí. Takže som bola vždy rada, keď som stretla niekoho sympatického, s kým som mohla ísť aspoň na raňajky. Ale tých ľudí som už potom nikdy nevidela. A to je smutné, keď sa s človekom porozprávaš, vymeníš si kontakty, ale tým to končí. A zrazu som bola v Dubaji, mala som voľný deň a uvedomila som si, že tých 5 kamarátiek, ktoré tam dokopy mám, je niekde rozlietaných po svete a ja nakoniec nemám ísť s kým ani len na kávu.

A aj keď to cestovanie je super, ja som ho chcela zdieľať s priateľom alebo s rodinou. A v Dubaji ma už nič nedržalo, takže som nakoniec odišla.

A ktorá krajina sa ti páčila najviac?

No, je sranda, že ja som mala rada práve ten Singapur. A keď som tu priletela prvýkrát, povedala som si, že ak by som sa mala presťahovať do Ázie, tak jedine sem… :-)

Máte pocit, že v článku niečo chýba? Nebojte sa, mám pre vás pripravenú druhú časť, v ktorej sa dozviete samé zaujímavosti, ktoré mi Lenka o Singapure prezradila. 

Share Button

Autor

Gabka

Gabka

Založila som tento blog. Žila som v Prahe, v Berlíne a momentálne sa nachádzam na cestách v Ázii, odkiaľ pracujem online. Mám rada inšpirujúce príbehy a blogovanie.

Podobné články

Komentáre

Pridať komentár