Po príchode do Turecka som musela úplne zmeniť svoj šatník

Po príchode do Turecka som musela úplne zmeniť svoj šatník

Simona si v Turecku za viac ako 3 roky zažila svoje. Či už príjemné alebo nepríjemné.

Máloktorý Slovák by sa vybral do Turecka za iným účelom, než za turistickým cieľom, či lacnou all inclusive dovolenkou. Turecko totiž nie je lokalita, kde by si len tak nejaký cudzinec doslova prial zažiť nejaký ten rok života a už vôbec nie sa tam usadiť, či si zakladať rodinu.

Simona sa do Turecka dostala vďaka štipendiu tureckej vlády, ktoré si vybavila cez Ministerstvo školstva na Slovensku. Rozhodla sa ísť študovať magisterský program za hranice Slovenska a viac menej si myslela, že v Turecku to nemôže byť také zlé.

Podmienkou štipendijného programu a magisterského štúdia bola znalosť turečtiny, takže Simona musela najprv absolvovať 9 mesačnú výučbu tohto jazyka. Turečtinu pilovala 5 x do týždňa, 5 – 6 hodín denne. Týchto 9 mesiacov strávila v Izmire, v treťom najväčšom meste na západe Turecka. Po deviatich mesiacoch si podala prihlášku na 6 rôznych škôl a turecká vláda jej napokon vybrala opäť Izmir. “Na jednej strane som sa potešila, lebo som to tam už poznala. Na druhej strane som bola sklamaná, lebo som hrozne chcela ísť do Instanbulu”, hovorí Simona.

Štipendijný program, do ktorého sa Simona prihlásila, jej pokrýval ubytovanie na internáte, poistenie, časť raňajok a večerí a k tomu dostala drobné vreckové na prežitie. Ako sama povedala “ak by som sedela len na internáte a učila sa, vyžila by som v pohode. Keďže som si však chcela zahraničie aj užiť a pocestovať, na začiatku mi finančne pomohli rodičia.”

11693175_10207224757995648_1154050553_n

Simi, prečo si si vybrala práve Turecko?

Turecko som si úplne nevybrala. Nebol to zámer ísť študovať práve tam. U mňa to bolo tak, že keď som sa vrátila z Erasmus programu v Rumunsku, tak sa mi úplne nechcelo zostávať na Slovensku a chcela som ešte niekde vycestovať. Preto som sa rozhodla poobzerať po nejakých štipendiách. Problém bol ten, že som s tým začala celkom neskoro a prihlášky na väčšinu európských štipendií už nebolo možné poslať. Jediné, čo bolo ešte v tej dobe otvorené, bolo Turecko. Tak som si povedala “prečo nie”. Turecko je z časti Európa a nemôže to byť až také zlé. No nebolo to celkom tak, ako som si myslela.

Aké to tam teda bolo?

Začiatky boli veľmi ťažké, pretože som musela prekonať prvotný kultúrny šok. V Turecku je veľa nepísaných pravidiel. Je potrebné zistiť, čo človek robiť môže a čo nemôže, čo je v rámci dobrých mravov a čo už nie. Je to úplne iné, keď tam ide iba niekto na dovolenku a do hotelového rezortu. Ja som žila normálne v meste medzi Turkami a preto mi trvalo, kým som sa s tým naučila žiť a vžiť sa do toho. Postupne som si na to ale zvykla a posledný rok som sa tam už fakt cítila ako doma.

Čo bol pre teba najväčší šok?

Heh, teraz keď si na to spomeniem, tak sa len usmievam. Najhoršie bolo, keď som chodila metrom či autobusom a ľudia sa na mňa pozerali, niečo si hovorili a ja som im vôbec nerozumela. Postupom času bolo ešte horšie, keď som im začala rozumieť. No, nehovorili veľmi pekné veci. Veľa asi robil môj štýl obliekania. V Turecku som musela úplne zmeniť svoj šatník.

Celkom som chápala fakt, že výstrihy sú neprípustné. Niekedy bol však problém nosiť aj sukne. A to nehovorím o mini sukniach ale o klasických sukniach nad kolená. Sukňa v kombinácii s vysokými topánkami, tak to bola najväčšia katastrofa. Ak som si teda chcela zobrať vysoké topánky, tak jedine s riflami. Ak som chcela sukňu, tak jedine s nízkymi botami.

A ako sa normálne oni obliekajú?

Turkyne si vezmú rifle, tričko, žabky a idú. Neriešia žiaden účes alebo makeup. Doplnky nenosia vôbec. A to som nechápala, pretože turecké obchody ponúkajú neskutočne veľa krásnych doplnkov a aj pekných dizajnových kúskov.

Vo všeobecnosti majú veľmi jednoduchú a tuctovú módu.

Na druhej strane sú aj v Turecku štvrte, tzv. promenády, kde je možné vidieť mladé dievčatá, ktoré sú namaľované a vyobliekané do štekličiek a sukničiek.

Mala si v Turecku nejaký nepríjemný zážitok?

Bohužiaľ nie jeden. Stalo sa mi napríklad, že ma jeden starší pán opľul. Raz sme išli po turečtine na menší večierok. Bolo to večer asi okolo 19:00 h a samozrejme som bola aj tak trocha viac na ten večierok oblečená a namaľovaná. Ten pán prešiel okolo mňa, vrátil sa, pľuvol mi do tváre a išiel ďalej. Nezmohla som sa ani na slovo. Ani som mu nemohla vynadať. Iba som tam stála a pozerala sa do blba. Takúto situáciu človek nechápe a už vôbec jej nerozumie, keď sa do nej dostane. Bola som fakt ako omámená.

Raz sa podobná situácia zopakovala a vtedy som už fakt nechápala, čo sa stalo. Bola som v rifiliach a tričku. Vtedy už tomu pánovi mohlo vadiť jedine to, že som blondýna s modrými očami. Ale bohužiaľ, s tým už nič nespravím.

To teda neznie ani trocha pekne! Nebála si sa potom bežne chodiť po ulici?

Tak keď si odmyslím nepríjemnú situáciu, ktorú som práve zmienila, tak musím povedať, že je jedno či som v Turecku alebo na Slovensku, pretože sa vždy vyhýbam určitým častiam mesta a v noci sa snažím nechodiť sama. Dvojnásobne to platí na miestach, ktoré nepoznám. Takže nejak extra som to neriešila, či sa bojím alebo nie. Ale v noci som sama nechodila a keď sme šli napríklad taxíkom, tak sme sa vždy prepravovali len v skupinách.

Čo iné by si nám mohla o Turkoch povedať?

V Turecku je bežné, že chlapi môžu všetko a ženy nemôžu nič. Chlapi sa o seba veľmi starajú. Vždy sú nagelovaní a majú perferktný účes, dobre sa obliekajú a vždy sú navoňaní. Čo sa týka ich charakteru, tak sú veľmi žiarliví. Ich partnerky sú jednoducho ich majetok.

Na druhej strane sa tie ženy chovajú ako nejaké rakety. Každých 5 minút svojmu chlapovi vyvolávajú s otázkami: “Kde si? Čo robíš? Myslíš na mňa?” Veľmi si vyžadujú pozornosť. Chcú o všetkom vedieť a všade byť. Turecké ženy sú takisto veľmi závistlivé. To som nikdy v živote nevidela.

Ale vo svojej podstate sú Turci veľmi kamarátski a pohostinní. Cudzinci sú pre nich často veľmi zaujímaví.

Samozrejme záleží to aj na tom, o ktorej časti Turecka sa bavíme. Pretože to je tiež individuálne.

A je Turecko multikultúrne? Je tam veľa prisťahovalcov?

Áno, dá sa to tak povedať. Prisťahovalci tam sú ale väčšinou zo Sýrie a okolitých krajín. Na druhej strane sa tu začína sústreďovať veľa medzinárodných študentov, hlavne do veľkých miest ako Istanbul, Ankara a Izmir. Takže stred a západ Turecka je celkom multikultúrny. Východ vôbec.

Sú Turci zvyknutí na cudzincov?

To je veľmi individuálne. Mala som napríklad spolužiakov z Afriky a reakcie na nich boli pozitívne (“wow, máš super vlasy”), ale aj negatívne (“vráť sa naspäť do Afriky, ty opica”). Takže závisí na lokalite a na type ľudí. Verím tomu, že vo východnom Turecku na to nie sú zvyknutí vôbec.

Vnímajú vôbec Turci nejak Slovákov?

Mladšie ročníky majú aspoň predstavu o tom, že Slovensko je v Európe. Starší nás automaticky priradia k Česko-Slovensku, ale nejaké hlbšie poznatky o nás určite nemajú.

Ale… keďže je Turecko veľmi futbalová krajina, tak pre Turkov sú celkom známi slovenskí futbaloví hráči. Oni nás teda celkom preslávili.

Poznala si v Turecku niekoho, keď si sa tam sťahovala?

Nepoznala som absolútne nikoho. Takisto som mala nevýhodu, že som išla do Izmiru ako jediná Slovenka. Všetko teda bolo iba na mne a to nebola vôbec sranda. Keď som prišla na internát, boli práve najväčšie prázdniny a dokopy tam bolo tak 30 ľudí.

Internáty v Turecku sú oddelené na mužské a ženské.

Ja som sa dostala na izbu s ďalšími troma Turkyňami, ktoré nevedeli ani slovo po anglicky, takže to bola úplná katastrofa.

Jedno šťastie bolo, že som tam mala známeho, ktorého som poznala z Erasmus programu. Bol z Izmiru a jeho rodina ma pozvala, aby som k nim na niekoľko dní prišla a aklimatizovala sa. Tak som si zbalila pár veci a išla k nim. Bohužiaľ som ale netušila, že v Turecku je na internáte povinné oznámiť kam odchádzam, na ako dlho, kde sa budem v tom čase nachádzať a kedy prídem. Na základe toho dostane študent priepustku. To som ale bohužiaľ nevedela, takže keď som sa vrátila, nebola to žiadna sranda.

Dve pani z intráku po mne začali hrozne kričať po turecky. Snažila som sa im vysvetliť, že im nerozumiem, tak na mňa kričali ešte viac. Potom si uvedomili, že tu cesta nevedie a zavolali si na preklad jednu slečnu, ktorá mi vysvetlila čo a ako.

Vtipné na tom bolo, že táto slečna bola moja prvá kamoška v Turecku a zoznámili sme sa práve vtedy, keď mi pracovníčky internátu čistili žalúdok, pretože som odišla a nedala o sebe vedieť. Slečna bola z Mongolska. O pár dní na to sa nám na káve prihovorila jedna Číňanka, ktorá v Turecku vtedy tiež nikoho nepoznala a tak sa z nás stala taká super trojica : Slovenka, Mongolka a Číňanka :-) A to boli vlastne moje prvé kamošky a aj také najlepšie za celý pobyt v Turecku.

11753857_10207224815757092_370351797_n

Ako ti išla turečtina?

Tak turečtina nie je jazyk, ktorý sa človek naučí len tak. Ale keď som chytila základy, potom to už nejak išlo samo. Momentálne som na úrovni C1. Veľmi mi pomohlo aj to, že som bývala s Turkyňami. Nejako som to chytila do uší.

Musím povedať, že aj vďaka turečtine mám teraz celkom veľkú šancu, aj čo sa týka nejakých pracovných ponúk. Momentálne to je veľmi vyhľadávaný jazyk a málokto ho ovláda.

Ako to bolo s angličtinou? Vedia tam po anglicky?

Úroveň angličtiny v Turecku je mizerná. Neberiem do úvahy turistické centrá ako Antalya a Istanbul. Ale keď sa človek dostane normálne do mesta k obyčajným ľuďom, tak tam to je fakt bieda, pretože málokto vie po anglicky. Úplne najhoršie vnímam napríklad to, že ani na imigračnom, kde sa musia bežne baviť so zahraničnými, nikto nevie po anglicky.

Ja som sa neskôr venovala tomu, že som učila angličtinu, čím som si aj privyrábala. Pochopila som, že neznalosť angličtiny je spôsobená zlým systémom školstva, ktorý sa výučbou cudzích jazykov veľmi nezaoberá. Všetko teda končí aj začína práve tam.

Ty si učila na škole alebo v jazykovej škole? Bavilo ťa to?

Ja som robila normálne lektorku v súkromnej jazykovej škole a veľmi ma to bavilo! Bola som zo seba aj dosť prekvapená, pretože keď som išla na prvý pohovor, absolútne som si neverila. Našťastie to vyšlo super, hneď mi ponúkli zmluvu a o dva dni som nastúpila. Na prvej hodine som bola v takom strese, že som nevedela povedať ani vlastné meno. Ale veľmi rýchlo som si zvykla. Učila som 2,5 roka a rukami mi prešli stovky a stovky študentov. Okrem jazykovky som mala aj niekoľko súkromných študentov a musím povedať, že ak by v súčasnosti neboli na Slovensku pre učiteľov také mizerné podmienky, tak by som sa na to dala opäť.

V akom veku boli tvoji študenti?

Ja som učila úroveň B1-B2, C1-C2, takže od 15 až do 60 rokov. Skupiny, ktoré som učila, boli vekovo prispôsobené, takže som nemala v skupinách výkyvy, kde by sa stretávali 15-roční so 60-ročnými. Všetky skupiny mohli mať dvoch až trinástich študentov a v priemere som mala v skupine tak 6 ľudí.

Aké je typické jedlo pre Turecko? A čo máš rada ty?

Tak samozrejme kebaby. Tie sú na každom rohu. Ale okrem toho je dôležité povedať, že každý kút Turecka má svoju vlastnú kuchyňu a preto mi je ťažko povedať niečo fakt typické pre celé Turecko. Čo by som ale rada vyzdvihla je rozmanitosť potravín a to, že majú fakt super zeleninu. Majú dobré klimatické podmienky a aj ich naplno využívajú. V kuchyni používajú hlavne baklažány a cukety. Mäso sa tu je kuracie, bravčové vôbec.

Moje obľúbené jedlo je Sarma. Je to niečo ako náš holúbok ale bez mäsa a zabalené v javorovom liste. Alebo úplne jednoduchý recept, v ktorom sú baklažán, paprika a paradajka nakrajané na kocky, udusené na vode a zaliate jogurtom. Takže je ešte dôležité zmieniť jednoduchosť receptov a to, že skoro do všetkého dávajú jogurt. Ten je pre nich ako pre Slovákov smotana.

A čo sladkosti? Napríklad turecké medy?

Ja turecké sladkosti veľmi rada nemám. Na mňa to je až príliš sladké.

Chýbalo ti nejaké slovenské jedlo?

Jasné. Hlavne keď som stále dookola jedla zeleninu a kuracie mäso, tak mi strašne chýbalo bravčové alebo slanina. Slanina asi najviac, pretože tú mám fakt rada. Keď som prišla domov, halušky so slaninou som si dala ako prvé.

A chýbalo ti aj niečo iné ? Bolo ti smutno?

Tak samozrejme mi bolo smutno za rodinou a kamarátmi. To je jasné! Ale tak na druhej strane, technológie ako Skype či WhatsApp už v dnešnej dobe umožňujú spojiť sa s kýmkoľvek a kedykoľvek. Takže to mi celkom pomohlo.

V čom ťa posunul život v zahraničí?

Prišla som na to, že som silná osobnosť. Ak by som nebola, tak by som sa po prvých týždňoch zobrala a vrátila sa domov. Ale keďže som si povedala, že to bola moja voľba, už som sa tak rozhodla a nikto ma do tohto rozhodnutia netlačil, tak to aj dokončím. A dokončila som to. Takže som sa naučila byť aj viac odhodlaná.

Ďalej som sa naučila vychádzať s inými ľuďmi. Hlavne v tom Turecku to nebolo jednoduché. Zároveň som sa naučila s ľuďmi pracovať. Či už so staršími alebo mladšími.

Keď si bývala v Izmire, cestovala si aj niekde inde?

Áno, prešli sme Istanbul a Ankaru. Okolo Izmiru je veľmi veľa menších miest a pláží, kde sme tiež strávili nejaký čas. Boli sme sa pozrieť na Pamukkale a podobne. Nikdy som ale necestovala až na východ, pretože na to som odvahu nemala. Ale ten stred a západ mám celkom prejdený.

pamukkale-14979_1280

Pamukkale – Zdroj obrázku: Pixabay

A aký je celkový dojem z krajiny? Čo by si odporučila turistom?

Pre turistov to je neskutočne super a výnimočná krajina. Cestovný ruch v Turecku je na vysokej úrovni a služby v porovnaní s cenami sú jednoducho na jednotku. Turecko ponúka množstvo zaujímavých turistických destinácii. A to nemyslím len pláže, ale aj Trója, Efes, spomínané Pamukkale. Takže ak niekto chce cestovať, tak Turecko je krajina neobmedzených možností.

A odporučila by si na cestovanie aj Izmir?

V Izmire toho nie je toľko ako v Istanbule. Historické centrum je celkom pekné a je možné ho prejsť za necelý deň. Čo je ale super, že práve v okolí Izmiru je toho veľa, napríklad Efes, čo je jeden z divov sveta. Takže Izmir je ideálne centrum, odkiaľ sa dá dobre pokračovať na ďalšie turistické pamiatky.

Aké je tvoje obľúbené miesto, kde si rada chodila?

Tým, že ja som si v Turecku kúpila psa, tak som ho musela aj venčiť. A keďže Izmir neponúka až tak veľa trávnatých častí, našla som si aspoň jeden menší park, ktorý bol fakt veľmi malinký. Na konci parku bola jedna lavička, kde som s Pumou (môj pes) chodila. Ona sa tam šantila a ja som si užívala nádherný výhľad na more. A večer to bolo ešte krajšie!

11753803_10207224757795643_1054406632_n

Vieš si predstaviť ostať v Turecku žiť, ak by si tam dostala dobrú prácu?

Ak by sa jednalo o skutočne veľmi dobrú pracovnú ponuku, tak možno na rok, na dva si to ešte viem predstaviť. Ale usadiť sa a žiť tam alebo vychovávať v Turecku deti.. to určite nie.

A odporučila by si Turecko iným študentom?

Na Erasmus určite áno, pretože je tam toho veľmi veľa, čo sa dá vidieť, zažiť, ochutnať. Štipendijný program ako som mala ja, teda viac-menej normálny život, by som neodporúčala hocikomu. Je potrebné zvážiť, akú osobnosť má daný človek a či si na to fakt trúfa. Ja by som to už dvakrát zvažovala, či by som do toho išla znova.

Ďakujem Simi!

Share Button

Autor

Gabka

Gabka

Založila som tento blog. Žila som v Prahe, v Berlíne a momentálne sa nachádzam na cestách v Ázii, odkiaľ pracujem online. Mám rada inšpirujúce príbehy a blogovanie.

Podobné články

Komentáre

  • SEJMON SEJMON september 10, at 01:50

    Zdravim Vas Simona, Vdaka za clanok o studio v Turecku....Preco ste si nevybrali stadium v St.Petersburg alebo Moskvu .. Preco sa kazdy s Vas mladych zenie na" zlaty" Zapad alebo este horsie do moslimskej krajiny? Ja vam zelam vsetko najlepsie dufajuc ze vam bol na osoh pobyt v Turecku. ALL THE BEST

    Odpovedať
  • Alexander Szabo Alexander Szabo február 01, at 22:23

    Veľmi nás zaujal rozhovor s Vami. milá Simonka. V apríli 2017 (8.-10.4.) sme pozvaní do Izmiru ako speakri na obchodní seminár. Nechceli by ste nám "helfnut"? S uctou, Andrea a Alexander Szabo-Šaľa

    Odpovedať
    • Simona Simona február 05, at 09:26

      Dobrý den, dakujem pekne. Rada vam pomôžem, aj ked uz nežijem v izmire, ale kľudne sa na mna obráťte. Napíšte mi info do e-mailu a vieme sa dohodnúť :) simakop@hotmail.com

      Odpovedať
      • Veronka Veronka marec 12, at 18:14

        Dobry den velmi ma zaujal vas clanok. Krasne popisujete TR a hlavne vystizne. Mozem sa spytat kde zijete momentalne a ci vyuzivate turectinu vo svojej praci? Taktiež sa ucim turecky uz nejeden rok a chcela by som spoznat ľudí zo Slovenska ktory tento jazyk ovladaju. Kontaktna mail. Pekny den

        Odpovedať
  • Sona Sona máj 08, at 11:07

    Ja v Turecku zijem uz 8 rokov. A okrem Turkov nemam ziadnych inych znamych. Precitat si, ze Turkyne sa neparadia ma velmi prekvapilo. Mlade turecke zeny stravia pred zrkadlom cele hodiny, naramkov, nausnic a nahrdelnikov maju tolko, ze sa im casto nezmestia do suflikov. Ist do prace dva dni v tyzdni v tom istom obleceni je absolutne nemyslitelne a mnoho uradnicok ide dokonca v pondelok rano pred pracou do kadernictva dat si nakulmovat vlasy. Co sa tyka odhaleneho oblecenia, zalezi cisto na stvrti v ktorej sa clovek pohybuje. Napriklad v centre Ankary chodia mlade turecke dievcata v kratuckych sortkach a s holymi pupkami ,zatial co v chudobnejsich a viac konzervativnejsich stvrtiach sa zahaluju. Zena tu musi byt opatrnejsia ako v Europe, ale su tu uz miliony zien, ktore pracuju ako advokatky, sudkyne, poslankyne, lekarky, policajtky, realitne agentky, manazerky v nadnarodnych spolocnostiach..... takze nie je vo vseobecnosti pravda, ze muz tu moze vsetko a zena nic, pokial samozrejme nie je z rodiny s hlbokymi rodovymi korenmi a nizkym vzdelanim.

    Odpovedať

Pridať komentár

Kliknite sem pre zrušenie vašej odpovede.