Pri cestovaní sa vždy snažím dostať do prítomného momentu

Pri cestovaní sa vždy snažím dostať do prítomného momentu

Silvia Púchovská je digitálna nomádka, blogerka, podnikateľka a hlavne človek, ktorý si život naplno užíva.

Ak ste si práve položili otázku, čo je digitálny nomád, nemusíte sa obávať. Spoločne so Silviou sa vám to v tomto rozhovore pokúsime objasniť.

Silvia je z Bratislavy a zo Slovenska odišla pred ôsmimi rokmi. Počas tejto doby stihla žiť v niekoľkých krajinách: “Vždy som si hovorila, že odídem len na chvíľku a potom sa vrátim do Bratislavy. No nakoniec som preč už 8 rokov.”

So svojím blogom www.unboxingtraveller.com dnes podľa mňa patrí medzi jednu z najúspešnejších slovenských blogeriek a som veľmi rada, že si našla čas na dnešný rozhovor.

Ahoj, Silvi! Na začiatok by ma zaujímalo, prečo si sa vôbec rozhodla cestovať.

Cestovať som chcela už od malička. Už vtedy ma strašne fascinovala mapa sveta a všetky krajiny. Vždy som si predstavovala, ako tieto krajiny navštívim. Popravde som ale nemala nejakú konkrétnu predstavu, kam by som chcela ísť. Jednoducho som chcela cestovať a chcela som ísť všade.

Keď som bola dieťa, môj otec žil tri roky v Španielsku, takže sme ho boli s mamkou každé leto navštíviť a strávili sme tam niekoľko mesiacov. Už ako malá som si teda oťukala, že žiť sa dá aj niekde inde a prišlo mi to úplne prirodzené. Vôbec som nerozmýšľala nad tým, že som bola v inej kultúre a hrala som sa s deťmi, ktoré rozprávali iným jazykom.

Kedy si začala so svojimi prvými cestami?

Prvýkrat som zo Slovenska na dlhšie odišla až na vysokej. V 3. a 4. ročníku som strávila dvoje letné prázdniny v New Yorku v rámci programu Work and Travel. O New Yorku sa dá povedať, že je tam celý svet a veľa rôznych ľudí. A práve tam som úplne ožila. Vtedy som si povedala, že keď skončím vysokú školu, budem cestovať. A tak sa aj stalo.

Aká bola tvoja prvá destinácia po vysokej?

Keď som skončila vysokú školu, zbalila som sa a išla som na Tenerife, pretože som sa chcela naučiť po španielsky a bolo mi povedané, že tam je dobré počasie :-)

Nie som typ človeka, ktorý sa vie dobre naučiť jazyk v škole. Ja musím byť v teréne.

Nemala som tam absolútne nič zariadené a začínala som od nuly. Najprv som pracovala ako čašníčka a učila sa jazyk. Keď som sa španielčinu naučila, našla som si prácu ako asistentka na projektovom oddelení v televízii. Na Tenerife som celkovo strávila rok, vrátila sa na 3 týždne do Bratislavy a potom som pokračovala do Dánska.

11295536_515121408635642_4857334627503991798_n

Prečo práve Dánsko?

Vďaka tomu, že som sa naučila po španielsky, som si našla v Dánsku stáž. Bolo to cez organizáciu Aiesec, kde som sa prihlásila, stala sa členkou a mohla sa tak prihlásiť na rôzne stáže.

Ako dlho si bola v Dánsku?

V Dánsku som bola nakoniec 4 roky. Pôvodný plán bol ísť na ročnú stáž a potom sa vrátiť na Slovensko. Nakoniec som si ale našla prácu v Kodani, kde som pracovala ako marketing projektová manažérka pre spoločnosť Sennheiser (výrobca slúchadiel a mikrofónov).

Keď sa rada učíš jazyky v teréne, naučila si sa aj dánčinu?

Áno, naučila som sa aj po dánsky. Ale keďže sme boli medzinárodná firma a náš firemný jazyk bola angličtina, nebolo to úplne jednoduché. Ale s niektorými kolegami alebo kamarátmi som sa pri káve po dánsky rozprávala. Akurát nemám takú tu “biznis” dánčinu. To znamená, že sa po dánsky dohovorím, ale netrúfla by som si takto viesť nejaký firemný meeting.

Akým štýlom sa vo všeobecnosti učíš jazyky? Rozprávaš sa intenzívne s ľuďmi alebo chodíš do nejakej jazykovky?

V Dánsku som chodila do jazykovky a popri tom som sa rozprávala s ľuďmi. Nevýhodou bolo, že všetci Dáni vedia perfektne po anglicky a keď počujú, že človek je cudzinec, automaticky prepnú do angličtiny. Nie je to tým, že by si človeka nevážili, ale práve preto, že mu chcú pomôcť. Uvedomujú si, aký je ich jazyk ťažký. Takže som sa veľmi nemala s kým rozprávať.

V jazykovke nám však poradili, aby sme si vybrali dve “obete” a poprosili ich, aby sa s nami rozprávali len po dánsky. Mojimi obeťami boli moja spolubývajúca a kolega. A oni mi fakt veľmi pomohli.

No a teraz som už v napätí… Kedy si sa prvýkrat vybrala na cesty?

Keď som pracovala v Dánsku, vedela som, že môj cestovateľský sen niekde vo mne ešte stále je. No pokiaľ som sa v práci ešte niečo učila a projektu som niečo prinášala, chcela som tam zostať. A potom prišiel moment, keď som si povedala ‒ teraz alebo nikdy. Mala som 29, nejaké našetrené peniaze a vtedy som dala výpoveď.

V tej chvíli som ešte nevedela, čo bude ďalej. Jednoducho som si dala kariérnu pauzu (bežne sa používa výraz “career break”). Chcela som sa na chvíľu zastaviť a uvedomiť si, či idem v živote správnym smerom a či robím to, čo ma baví.

Moja prvá cesta trvala 7 mesiacov. Cestovala som po Južnej Amerike a za ten čas som prešla 8 krajín a 21 000 km autobusom. Vtedy som cestovala veľmi rýchlo.

Dnes si to už viem porovnať. Niekedy má človek chuť cestovať veľmi rýchlo a niekedy má chuť zaseknúť sa v malej dedine aj na pol roka. To sa mi stalo tiež.

11350569_512382305576219_5079123861550582165_n

Počas tej cesty si si založila aj svoj blog?

Blog som si založila ešte predtým. Medzi Dánskom a Južnou Amerikou som strávila 3 mesiace v Berlíne. Vtedy som už cestu plánovala a premýšľala som, akým spôsobom zdieľať svoje cestovanie s ostatnými ľuďmi. Už vtedy som sledovala nejaké cestovateľské blogy, aj keď ich nebolo tak veľa, ako je to teraz. Povedala som si, že idem do toho, pretože sa aspoň niečo nové naučím. Bol to taký môj miniprojekt.

10954206_491890744292042_4220073453821029364_n

Čo bolo potom, keď skončila tvoja kariérna pauza?

Keď som sa vrátila do Európy, cítila som, že sa mi veľmi zmenil život. Potvrdila som si, že ma baví pracovať v marketingu a že ma baví komunikovať prostredníctvom blogu. Akurát som zistila, že ma to baví z tej opačnej strany ako zo strany zamestnanca.

Ešte som však presne nevedela, čo budem robiť ďalej a ako to zrealizovať. Vtedy som sa kvôli jednému projektu vrátila na 4 mesiace do bývalej firmy v Dánsku a medzičasom som sa rozhodla, že už nechcem byť zamestnaná na jednom mieste a že chcem zmeniť spôsob života a práce.

Pokračovala som svojou druhou cestou z Panamy do Mexika a medzitým som sa snažila vymyslieť, akým spôsobom by som mohla pracovať a cestovať zároveň.

Človeka po čase prestane baviť iba cestovať. Každý ma totiž tendenciu sa nejakým spôsobom realizovať.

Ako si to teda vymyslela?

Najprv som pracovala v hosteloch a reštauráciách, aby som si zarobila na svoje minimálne náklady. Neskôr som však zistila, že môžem pracovať aj online, a to v tom, čo som robila predtým ‒ v marketingu. Pôvodne som si totiž myslela, že také niečo je len pre grafikov a programátorov. Prihlásila som sa do jedného online market place a do týždňa som mala prvú klientku.

Začala som ako freelance a nedávno som založila spoločnosť Studio Inbound. Venujem sa marketingovej stránke rozvoja nového (online) biznisu a stále viac sa špecializujem na inbound marketing. Vďaka blogu som sa naučila pracovať s content marketingom, sociálnymi médiami a e-mail marketingom.

19311_507344542746662_353326264595551954_n

Dokázala si si takto zarobiť na život a cestovať?

Postupne áno. Samozrejme, nebolo to tak od prvého dňa, ale pomaly som si budovala svoj profil a naučila sa, ako si nastaviť cenu. Výzva na medzinárodnom online market place je tá, že je tam obrovská konkurencia. Ľudia z Ázie budú robiť aj za 3 ‒ 4 doláre na hodinu, no nájdu sa aj Američania, ktorí si účtuju 100 dolárov na hodinu. Je potrebné sa v tom najprv naučiť chodiť.

Koľko hodín týždenne pracuješ?

Keď som na cestách, pracujem v priemere 20 hodín týždenne na to, aby som mohla v pohode existovať. Zaplatím si ubytovanie v hosteli, jedlo, letenky, nejakú tú zábavu a surf.

Momentálne som však v Bratislave, teraz pracujem aspoň 40 hodín týždenne, pretože rozbieham novú firmu a pracujem na nových projektoch.

Aké sú priemerné životné náklady na život v Južnej Amerike?

Závisí to od toho, aký má človek rozpočet. Dá sa žiť zo 600 do 1000 dolárov mesačne. Počula som, že Brazília je drahšia, ale tam som ešte nebola.

11133866_495762467238203_2371355875999349122_n

Odkiaľ v zahraničí pracuješ? Využívaš co-workingy?

Na miestach, kde som sa zdržiavala posledný rok, som co-workingy nevyuživala, lebo tam neboli. Väčšinou som pracovala z hostela alebo hotela a to nebolo veľmi produktívne. No momentálne v Bratislave co-working využivam a veľmi sa z neho teším. Moja produktivita narástla a takisto som stretla nových zaujímavých ľudí.

Poďme sa vrátiť k tvojmu cestovaniu. Cestuješ sama?

Ja vždy hovorím, že v lietadle síce cestujem sama, ale od prvého momentu, ako niekam prídem, už sama nie som. Ľudí na cestách je veľa a keďže ja som komunikatívna, ľahko sa s ľuďmi zoznámim.

Mohla by si dať nejaké tipy, ako si nájsť partnerov na cestovanie?

Existujú síce rôzne cestovateľské zoznamky, ale mne sa potvrdilo, že najlepšie je nájsť si niekoho priamo na mieste. Vtedy sa s tým človekom mám možnosť vidieť, porozprávať a spoznať ho. Úplne najľahšie je spoznať ľudí v hosteli. Aspoň ja sa teda ubytovávam hlavne v hosteloch.

Stalo sa mi aj to, že som celý mesiac cestovala s jedným dievčaťom z Kalifornie, volala sa Leslie. Úplne som si s ňou sadla a precestovali sme spolu celý Ekvádor.

V každom autobuse a v každej destinácii sa vždy začína nový príbeh a človek vždy spozná nových ľudí.

11173331_499570763524040_9062285774805538317_n

Takže si nemala ten problém, že si sa na cestách cítila sama alebo že si sa bála cestovať?

Nie, to nie. Ak idem do veľkého mesta, plánujem si, kedy tam prídem a dopredu si overujem, kam mám ísť. Snažím sa vyhnúť tomu, aby som prišla napríklad na hlavnú stanicu v Bogote uprostred noci. Ak človek používa zdravý rozum, je to úplne v pohode.

Čo máš na cestovaní najradšej?

Pri cestovaní sa vždy snažím dostať do prítomného momentu. Milujem pohyb vlaku alebo autobusu, pretože si hneď predstavím, že sa začína nový výlet a nový zážitok. A to ma naozaj baví. Tie nové zážitky potom nasávam úplne každou bunkou. Stále sa teším na to, čo nové sa stane a koho stretnem. Zároveň mi je úplne jasné, že každý jeden človek, ktorý vedľa mňa sedí, ma môže nejakým spôsobom ovplyvniť. A to sú také pozitívne momenty, keď sa napríklad začnem rozprávať so skoro deväťdesiatročnou Mexičankou, ktorá si myslí, že Slovensko je štát v USA. Je obohacujúce vymeniť si s týmito ľuďmi pohľad na svet a vidieť všetko na vlastné oči. Nie len cez médiá.

Aké sú negatívne stránky cestovania a digitálneho nomádstva?

Určite to, že mi chýba rodina a blízki priatelia. A je mi ľúto, keď sa stanú nejaké dôležité životné udalosti a ja tam vtedy nie som. Napríklad svadby alebo narodenia bábätiek. Aj kvôli tomu sa vždy najneskôr po 6 ‒ 7 mesiacoch na Slovensko vraciam.

Koľko toho so sebou na cesty nosíš? Zbalíš sa bez problémov?

Zbalím sa úplne v pohode. Teraz mi to už nerobí žiaden problém. Stále so sebou nosím v podstate tie isté veci. Aj to je niečo, čo som sa pri cestovaní naučila. Vôbec netreba mať veľa vecí.

Keď je človek na jednom mieste a má peniaze, ale má obmedzený čas na dovolenku, kompenzuje si to tým, že si nakupuje nové veci. Pripadá mi to zbytočné.

Vždy sa snažím zbaliť tak, aby mal môj veľký ruksak okolo 12 kg a malý ruksak okolo 6 kíl. V malom ruksaku mám celú kanceláriu, čiže notebook, foťák a káble. Na cestách je dôležité mať dobrú a predovšetkým ľahkú techniku.

10612977_400409486773502_868197240913153818_n

Čo sa ti najviac páčilo na Južnej Amerike?

Južná Amerika je úžasný kontinent s nádhernou prírodou. Keď som tam šla, vôbec som nečakala, že tá príroda bude až taká krásna. A hlavne hory. Takisto sa mi veľmi páči ich kultúra. Mám rada aj ich hudbu, ale musím podotknúť, že každá krajina má vlastnú hudbu, takže to nie je iba salsa, ako by si niekto mohol myslieť. Páči sa mi ich jazyk a silný vzťah k prírode a k tradíciám. Ľudia sú tam veľmi rodinne založení a bolo zaujímavé vidieť, ako žijú rodiny pohromade. Často aj niekoľko generácií.

Čo sa týka spoznávania nových ľudí, ďalšou vecou je, že v tomto smere sú tam ľudia priateľskí, veselí a rýchli. V Dánsku som mala problém s tým, že ľudia boli veľmi chladní a že im dlho trvalo sa človeku otvoriť. V Latinskej Amerike som mala opačný problém. Ľudia sa ma hneď začali dotýkať, objímať ma a pýtať sa na všelijaké možné veci ‒ a to bol pre mňa na začiatku kultúrny šok.

Prečo si sa rozhodla začať s cestovaním práve tam?

Južnú Ameriku som si vybrala preto, lebo som od mala inklinovala k latinskoamerickej a španielskej kultúre. Španielsko som už poznala, vedela som po španielsky a tak bola Latinská Amerika automaticky mojím ďalším krokom.

Vieš v súčasnosti povedať, koľko krajín si už precestovala?

Haha, tak ono by to nemalo byť vôbec o číslach, ale skôr o zážitkoch a skúsenostiach. Ten počet krajín však viem, je ich 43.

Ktorá z týchto krajín ti bola najbližšia? Kde by si dokázala žiť dlhodobo?

Asi Mexiko.

Spomenieš si na nejaký z najlepších cestovateľských zážitkov?

Jeden z úžasných zážitkov som zažila vďaka couchsurfingu. Asi 50 couchsurferov z celého sveta sa stretlo v Bolívii na karnevale. Predtým sme sa navzájom nepoznali, ale strávili sme spolu 5 nezabudnuteľných dní. Bolívia je ako z inej planéty, karneval bol úžasný a partia ľudí bola perfektná. Rada na to spomínam.

Momentálne si v Bratislave. Aké sú tvoje ďalšie cestovateľské plány?

V novembri sa chystám na Tenerife, kde som kedysi žila. A to bude také pekné symbolické. Vtedy som tam išla ako čašníčka s tým, že ani neviem po španielsky. A teraz sa tam vraciam preto, lebo ma zavolali z jedného co-working space, ktorý zároveň funguje ako škola online marketingu. Zavolali ma, aby som porozprávala o svojom životnom štýle a spravila workshopy na marketingové témy, ktorým sa venujem. Idem tam asi na mesiac.

No a potom ani neviem, kam ďalej :) Je to až neuveriteľné, že teraz môžem ísť, kam chcem, a zrazu neviem, kam chcem ísť. Určite chcem stráviť zimu pri oceáne a na surfe, ale ešte som si nevybrala destináciu. Premýšľam, že sa vrátim do Mexika, lebo mám pocit, že som tú cestu nedokončila. Alebo pôjdem do Indonézie.

11043202_479146125566504_3248887820125048235_o

Neľutuješ teda, že si sa rozhodla opustiť kanceláriu a vydala si sa touto cestou?

Nie, neľutujem. Aj keď to rozhodnutie bolo ťažké. Bolo ťažké sa vzdať pravidelného mesačného príjmu, ktorý bol dobrý a ja som mala sociálne zabezpečenie. Išla som do neznáma.

Celkovo mi však cestovanie veľmi pomohlo. Nabrala som sebavedomie, venujem sa vlastným projektom a baví ma to. Okrem toho som začala surfovať a zistila som, že život pri oceáne mi pomáha fyzicky, psychicky a aj zdravotne.

Čo by si na záver odkázala ľuďom, ktorí možno premýšľajú o podobnom životnom štýle, ako máš ty?

Ak chce byť niekto digitálny nomád, mal by si to vedieť aj užiť a vžiť sa do miestnej kultúry. Podľa mňa nejde len o to, aby sa človek “presunul” na pol roka do Thajska a pracoval odtiaľ. Pre nomádov je dôležité, aby boli skúsenými cestovateľmi a aby boli zároveň zabehnutí vo svojom podnikaní. Byť freelancerom je náročné a človek sa ním nestane zo dňa na deň. Je to úplne iný model práce, ako byť zamestnaný vo firme, takže je potrebné si na to zvyknúť. V novej krajine sú iné prírodné, kultúrne aj klimatické podmienky. Je dobré s tým počítať.

Ešte raz by som sa chcela poďakovať za to, že si si na mňa našla čas a podelila sa o svoje super zážitky a životné skúsenosti. Držím palce, nech si užiješ krásnu zimu pri oceáne a so surfom.

Ak vás rozhovor so Silviou zaujal, určite ju sledujte ďalej aj na jej blogu alebo na Facebooku. Okrem toho mi Silvia prezradila, že pripravuje e-book o svojich zážitkoch a tipoch pre digitálnych nomádov. Ak chcete byť o novom e-booku informovaní, môžete sa prihlásiť k newsletteru.

Share Button

Autor

Gabka

Gabka

Založila som tento blog. Žila som v Prahe, v Berlíne a momentálne sa nachádzam na cestách v Ázii, odkiaľ pracujem online. Mám rada inšpirujúce príbehy a blogovanie.

Podobné články

Komentáre

  • bellatrix bellatrix október 22, at 20:32

    perfektny clanok, aj ja tak chcem zit:) a online marketing znie uplne super, rada by som sa to naucila niekde za pochodu. ze by som bola zamestnana vo firme, kde sa tym zaoberaju a vsetko by ma naucili na realnych prikladoch :)

    Odpovedať

Pridať komentár