Teraz na Slovensku neobsedím, ale eventuálne sa tam chcem vrátiť a usadiť

Teraz na Slovensku neobsedím, ale eventuálne sa tam chcem vrátiť a usadiť

Paťa pochádza z Novej Dubnice a nie je úplne typický expat, s ktorými robím bežne rozhovory. Avšak Patin úvodný email ma zaujal natoľko, že som sa nakoniec rozhodla urobiť rozhovor aj s ňou.

Paťa študovala na Ekonomickej univerzite v Bratislave odbor FBI (financie, bankovníctvo a investovanie). Na inžinierskom stupni pokračovala s daňovníctvom a daňovým poradenstvom. Prvýkrat na dlhší pobyt do zahraničia vycestovala v 4. ročníku na Erasmus program do Francúzska: “Už vtedy som začala zvažovať, či je práca v oblasti ekonómie a financií to pravé orechové pre mňa. Tieto odbory sú väčšinou spojené so stereotypnou kancelárskou prácou a ja som si postupne uvedomila, že chcem veľa cestovať a že v rámci svojej práce potrebujem niečo viac dynamické”, hovorí Paťa.

Po návrate z Francúzska absolvovala program Work and Travel v USA, získala prvú stáž v Indonézii, ďalšiu stáž na Taiwane a momentálne by rada pokračovala do Južnej Ameriky.

Poďte si prečítať, prečo Paťa nevie obsedieť na Slovensku, ale aj to, prečo sa tam chce raz vrátiť.

Ahoj, Pati! Začnime pekne po poriadku, a to tvojím Erasmus programom vo Francúzsku. Aké to tam bolo?

Na Erasmus programe bolo super viacero vecí. V prvom rade to, že som spoznala strašne veľa ľudí z celého sveta. Naši “erazmáci” neboli len Európania, ale predovšetkým ľudia z exotickejších krajín ako Mexiko, Južná Kórea, India, Kolumbia, Austrália, Ekvádor a mnohé iné. Vďaka týmto ľuďom mám teraz kontakty takmer v každom kúte sveta. Človeku sa tak vždy ide ľahšie do novej krajiny, keď tam už má nejakú spojku.

Napríklad teraz sa nachádzam v Taiwane, kde takisto poznám dvoch ľudí práve z Erasmus programu. A aj keď sme si vtedy neboli nejak extra blízki, teraz sú z nás veľmi dobrí kamaráti.

Okrem socializovania sa s novými ľuďmi a niekoľkých divokých párty mi dal Erasmus veľa aj po akademickej stránke. Zistila som, ako fungujú školy na západe. Je to úplne iný level ako u nás. Učiteľov som mala z celého sveta a aj úroveň výučby bola niekde inde. Nebolo to o memorovaní dlhých textov a poučiek, ale o práci na vlastnom projekte, používaní logiky a kritického myslenia.

Z Erasmus programu si sa vrátila späť na Slovensko. Kedy si sa potom rozhodla, že znova niekam vycestuješ?

Áno, po Erasmus programe som sa vrátila na Slovensko a dokončila školu. Keď som sa vrátila z Francúzska, nebola som úplne spokojná so svojím životným štýlom. Začala som napríklad viac športovať a celkovo som zmenila niektoré veci v živote. V poslednom ročníku na škole som si našla brigádu v skvelej cestovnej agentúre, ktorá mi umožnila popri práci aj trochu cestovať. Keďže šéf videl, že rada cestujem, vyslal ma na dve služobné cesty. A ja som bola čím ďalej, tým viac nadšená z cestovania.

Opäť som teda vycestovala po skončení 5. ročníka, a to do Ameriky na Work and Travel program. V Amerike som bola celé leto a bolo to nezabudnuteľné dobrodružstvo. Robila som plavčíčku, ale práca bola v podstate jednoduchá. Pracovala som na menšom bazéne, kde som stretávala stále tých istých ľudí, ktorí boli strašne milí. Niekedy boli aj také dni, že na bazéne nikto nebol, tak som si napríklad celý deň iba čítala knihy alebo plávala a opaľovala sa.

Po troch mesiacoch som si pekne zarobila, takže sme sa s kamarátmi vybrali na roadtrip po USA. Prešli sme východné pobrežie (Washington, NY, Boston, Chicago, Niagarské vodopády…), pokračovali sme do Kalifornie, Los Angeles a San Francisca a nevynechali sme ani Las Vegas. Prešli sme si aj takmer všetky národné parky od Yosemite cez Sequoia, Grand Canyon, Zion či Monument Valley, ktoré boli pre mňa najkrajšie z celého výletu.

Asi budeš túto otázku opäť očakávať… Ale čo bolo potom, keď si sa vrátila z Ameriky?

Moja rodina ma stále hnala, aby som sa už konečne usadila, našla si normálnu prácu a začala si budovať kariéru. Chvíľu som sa aj pohrávala s myšlienkou, že si nájdem prácu audítora či daňového poradcu vo “veľkej štvorke”, pretože v týchto firmách je možné po čase vycestovať na výmenný pobyt do zahraničia. Ale potom som si povedala, že táto práca ma vlastne ešte počká. A kým nemám žiadne záväzky, treba nabrať rozmanité skúsenosti a zažiť všemožné dobrodružstvá. A ja som pomerne dobrodružný človek.

Využila som teda AIESEC a našla som si svoju prvú 3-mesačnú stáž v Indonézii ako učiteľka angličtiny v jazykovej škole. Nesúviselo to síce s mojím odborom a nebolo to ani nijak extra platené, no o peniaze mi nešlo.

Peniaze nepovažujem v živote za dôležité. Sú potrebné na prežitie, ale viem, že mi skutočné šťastie nezaručia. Preto si nechcem na základe nich ani vyberať prácu.

Jednoducho ma vtedy lákala exotika. A keďže to bola moja prvá ázjská krajina, prišiel aj prvý kultúrny šok.

pata-amerika

Čo bol pre teba najväčší šok?

Asi úplne všetko. Indonézia je prevažne moslimská krajina, takže tam človek musí chodiť patrične zahalený aj napriek tomu, že je tam veľmi horúco a vlhko. Musela som chodiť minimálne v kraťasoch po kolená a nosiť tričká s krátkym rukávom. Žiadne ramienka. No a prvykrát v živote som sa kúpala v bazéne a v mori oblečená, čo bol zvláštny pocit.

Vážne? To som teda nevedela, že v Indonézii je takto prísne. Je to tam takto všade?

Nie, všade nie. Napríklad na Bali je hinduizmus a niektoré oblasti Indonézie majú kresťanstvo a budhizmus. Ale väčšina Indonézie je moslimská. Ja som bola v takom menšom meste Palopo na ostrove Sulawesi, čo nie je veľmi známy a turistický ostrov.

Stretla si tam vôbec nejakých bielych ľudí?

V tom mojom meste takmer vôbec. Bývala som v dome u majiteľky jazykového kurzu, ktorá ma najala, aj s jej rodinou, a ona sa o mňa starala ako o svoju dcéru. Mala som ubytovanie aj stravu zadarmo a okrem toho ma vždy brali na nejaké výlety. Celý čas som teda bola iba s miestnymi ľuďmi. Takže som z toho mala o to väčší zážitok.

Aké to bolo, učiť angličtinu v Indonézii?

Učila som všetky vekové kategórie od základnej školy až po dospelákov, takže mám rôznorodé zážitky. Deti boli veľmi hyperaktívne a neposedné. Vkuse niekde behali a ja som z toho mala na začiatku celkom šok.

Raz sa mi stalo, že se jeden chlapec uprostred hodiny postavil a bez slova odišiel z triedy. Po chvíli som vypátrala, že si išiel kúpiť nové pero, pretože mu to staré dopísalo :-)

Haha. A vo všeobecnosti ťa to učenie bavilo?

Bola to zaujímavá skúsenosť. Ale zrejme by som to nevedela robiť celý život. Každopádne ma to však naučilo väčšej trpezlivosti, chápavosti a lepšej komunikácii.

Ja už teraz viem, že keď si skončila stáž v Indonézii, dlho ťa to na Slovensku neudržalo. Aké boli tvoje ďalšie plány?

Už vtedy som vedela, že sa na Slovensku ešte nebudem schopná zaradiť späť do normálneho života. Takže som si už v Indonézii začala hľadať ďalšiu stáž. Hrozne ma lákala Južná Amerika. Poznala som tam takisto veľa ľudí práve z Erasmus programu a chcela som niečo súvisiace s cestovným ruchom, buď v cestovnej agentúre alebo hoteli. Bohužiaľ som nenašla nič vhodné. Potom sa mi zrazu ozvali z 5-hviezdičkového hotela na Taiwane a ponúkli mi u nich stáž. Sice som pôvodne nechcela ísť znova do Ázie, ale povedala som si, že Taiwan bude opäť úplne iná skúsenosť, tak som to vzala.

Medzičasom som sa vrátila na 2 mesiace na Slovensko a stihla som navštíviť zopár miest a tiež roadtrip s kamarátom v pobaltských krajinách. V júli 2015 som odišla na Taiwan.

pata-skala

Ako dlho ešte na Taiwane ostaneš?

Pôvodne som tu mala byť 8 mesiacov, ale veľmi sa mi tu zapáčilo, takže som sa to rozhodla predĺžiť, aj keď iba o 2 mesiace. Do konca mája budem pracovať v hoteli a potom chcem ešte trocha pocestovať. Z Taiwanu je logicky jednoduchšie a lacnejšie cestovať po ázijských krajinách ako z Európy. Už som navštívila Vietnam, Hong Kong a Singapur. V pláne mám ešte Filipíny, Japonsko a Thajsko, uvidíme, či to všetko vyjde.

Čo konkrétne robíš v tom hoteli?

Náš hotel je v takom menšom meste (asi hodinu od Tchaj-pej) a väčšina našich hostí sú domáci Taiwanci alebo ľudia z okolitých krajín (Čína, Kórea, Japonsko).

Ako stážistka som si vyskúšala rôzne oddelenia. Začala som na “front office” oddelení, kde som si našla najviac kamarátov, pretože ich angličtina je na najlepšej úrovni. V našom hoteli nerozprávajú po anglicky všetci, takže nie vždy sa dá s kolegami viesť plynulý rozhovor.

Z “front officu” som sa potom presunula na “leisure” oddelenie. Náš hotel má totiž celé jedno poschodie zamerané iba na relax. Nachádza sa tam posilňovňa, billiard, ping-pong, stolný futbal, detské ihrisko, karaoke, Play Station a pod. Počas celého dňa sa tam organizujú takisto rozličné výlety, “urob si sám” aktivity atď. Tam bolo vždy treba pri niečom asistovať. Na tomto oddelení som bola asi mesiac a medzičasom ma tam vystriedal ďalší stážista z Poľska.

No a momentálne som na “food and beverage” oddelení, kde trávim určitú dobu v reštaurácii a určitú dobu v kancelárii. V kancelárii pomáham manažérovi, keď niečo potrebuje s angličtinou. V reštaurácii zväčša usádzam hostí, pretože máme fakt veľkú reštauráciu a keďže je to 5-hviezdičkový hotel, musí to byť na úrovni. Nemôžeme si dovoliť nechať hostí blúdiť po reštaurácii a hľadať číslo svojho stola. Musela som sa kvôli tomu naučiť aj niekoľko fráz po čínsky.

Inak sa so mnou skoro každý deň fotia nejakí hostia, pretože som pre nich dosť exotická. Cítim sa kvôli tomu občas zvláštne, predsa len, nie som žiadna celebrita a na Taiwane žije veľa cudzincov. No Taiwanci sú veľmi milí a priateľskí, tak mi to nerobí až taký problém, v Indonézii to bolo občas trochu otravné.

pata-uniforma

Pochopila som to správne, že ste iba 2 stážisti v celom hoteli?

Áno. V celom hoteli pracuje asi 300 domácich zamestnancov a 2 cudzinci. Ja a ten chalan z Poľska.

Tak to potom verím, že si pre nich riadne exotická.

To hej. Celkovo ani v meste, kde bývam, nie je veľa ľudí zo zahraničia. Občas stretnem nejakých belochov na ulici, ale to sa stáva veľmi málo. Toto mesto nie je až také turistické pre zahraničných hostí, skôr pre domácich Taiwancov, pretože sa tu nachádzajú termálne pramene.

A ty si v pohode s tým, že si tam jediná cudzinka a že sa na teba stále všetci pozerajú?

Na toto som si musela zvyknúť už v Indonézii. Ako som spomínala, tam to bolo občas až otravné, keď po mne pokrikovali a nemohla som ani po ulici prejsť bez toho, aby som sa nevyfotila aspoň s piatimi ľuďmi. Niektorí mi dokonca chceli chytať nos či vlasy. Je to predsa len rozvojová krajina. Na Taiwane sú zdvorilejší. Keby videli, že sa necítim dobre, nefotili by sa so mnou. Ani na mňa nevrhajú také očividné pohľady ako v Indonézii.

Aké sú tvoje plány, keď odídeš z Taiwanu?

Po Taiwane idem na mesiac do Indonézie cestovať a navštíviť svoju indonézsku rodinu. Cez leto plánujem ostať na Slovensku a následne by som chcela ešte do tretice skúsiť stáž cez AIESEC. Stále ma drží tá Južná Amerika, veľmi ma to tam láka. Uvidíme, či to tentokrát vyjde.

singapur

Plánuješ sa eventuálne vrátiť na Slovensko?

Vieš čo, asi aj áno. Cestovanie a spoznávanie nových krajín a kultúr milujem, ale mám rada aj naše Slovensko. Mám tam celú rodinu a veľa priateľov. Ak by sa mi podarilo získať dobrú prácu, ktorá by ma napĺňala a v rámci ktorej by som mohla naďalej cestovať, tak by som sa rada vrátila. Robím si zálusk na prácu pre cestovnú kanceláriu BUBO. Sú najväčší na Slovensku a organizujú výlety a expedície po celom svete, aj do najodľahlejších kútov. A tí ich sprievodcovia sú fakt špičkoví a dobre vyškolení. Ale myslím si, že je celkom ťažké u nich získať miesto, tak sa teraz snažím získať čo najviac skúseností, aby som sa tam raz mohla o prácu uchádzať.

Super! Takže nevylučuješ možnosť vrátiť sa a usadiť…

Nie, nevylučujem. Ako som povedala, Slovensko mám rada, aj keď je tam stále veľa vecí, ktoré mi prekážajú. Hlavne tá slovenská mentalita — potreba vkuse sa na niečo sťažovať, ohovárať a závidieť druhým. Ale poznám aj veľa šikovných a inteligentných ľudí a viem, že keby všetci zo Slovenska odišli, tak to pôjde len dolu vodou.

pata-dobrodrustvo

Ešte by ma zaujímalo, ako rýchlo sa prispôsobuješ, keď prídeš do novej krajiny.

Dá sa povedať, že už mám vytvorený taký vzor. Prežívam všetky fázy kultúrneho šoku, ktoré sú známe aj z psychológie. Zo začiatku som si to neuvedomovala, ale teraz už viem, že som ich zažila v podstate všade.

Prvá fáza medových týždňov u mňa trvá asi tak mesiac. Ten prvý mesiac má človek akoby nasadené ružové okuliare a cíti sa ako zaľúbený. Všetko je úžasné a skvelé. Jedlo je super, ľudia sú super, má pocit, že všetko je najlepšie na svete.

Potom príde druhá fáza – vytriezvenie a frustrácia. Tú mám väčšinou druhý mesiac. Začne mi chýbať rodina a kamaráti. Jazyková bariéra, odlišnosti v kultúre, zvykoch, hygiene, doprave a pod. sa začnú prejavovať viac. Rovnako viac porovnávam novú krajinu so Slovenskom. Vkuse sa pýtam, že prečo je toto takto a nie inak. Občas mám pocit, ako keby som sa až snažila tú cudziu kultúru zmeniť, čo samozrejme viem, že je nezmysel. Ten druhý mesiac je teda taký kritickejší, pretože človek si ešte nestihol nájsť nejakých bližších kamarátov, s ktorými by sa mohol hlbšie porozprávať. Počas tohto obdobia sa zvyčajne cítim aj osamelá.

A potom príde posledná fáza – prispôsobenie sa. Prestanem porovnávať a všetko už vidím viac objektívne. Pomaly si osvojujem cudzie tradície a zvyky, viem, čo mám očakávať v rôznych situáciách a začínam brať novú krajinu takmer ako vlastnú.

Ako sa zoznamuješ s ľuďmi, keď prídeš do novej krajiny?

V každej krajine som to mala inak. V Amerike sme bývali s partiou Čechov a Slovákov na byte, s miestnymi som sa teda stýkala zväčša iba na bazéne. V Indonézii som bola väčšinu času s rodinou, v ktorej som bývala, oni sa za mňa cítili veľmi zodpovední. Známosti som si vytvorila vďaka nim. A na Taiwane mám väčšinu kamarátov medzi kolegami z hotela. Prípadne, ako som už spomínala, mám na mnohých miestach spolužiakov z Erasmus programu.

Tu na Taiwane mám akurát takú čerstvú peknú príhodu. Často sa mi stáva, že sa mi hostia prihovárajú, v decembri ma takto oslovil jeden mladý manželský pár a manželkin brat, boli náramne priateľskí, milí a zdali sa byť aj inteligentní a vzdelaní. Hoci sme sa rozprávali iba krátko, povedali mi, že ak by som niekedy chcela prísť na návštevu do ich mesta, tak sa im mám určite ozvať, že mi to tam radi poukazujú. Vymenili sme si kontakty a ja som vo februári ich ponuku využila, ubytovali ma vo svojom dome, všade ma povozili a dokonca trvali aj na tom, že všetko budú platiť oni, keď sme sa išli niekam najesť. Bolo to v dobe, keď sa na Taiwane oslavoval Čínsky nový rok, takže ma pozvali aj na spoločnú večeru s ich rodinami, čo bolo naozaj milé a aspoň čiastočne mi to vynahradilo Vianoce bez rodiny.

Pre Taiwancov je Čínsky nový rok rovnako dôležitý ako pre nás Vianoce. Stretnú sa s rodinou pri večeri, trávia spolu čas a starší obdarúvajú mladších a slobodných červenými obálkami s peniazmi.

Nemala som vtedy veľmi dobré obdobie, chýbal mi niekto, s kým by som sa mohla dôverne pozhovárať a oni mali dobrú angličtinu, navyše boli inteligentní, scestovaní a zistili sme, že máme aj mnohé rovnaké záľuby, hodnoty a názory na život a na svet. Čiže mi to stretnutie s nimi padlo veľmi dobre. Toto je jedna z vecí, ktoré na cestovaní najviac milujem, keď sa vďaka obyčajnému “ahoj” vytvoria putá a priateľstvá, ktoré môžu trvať pokojne aj po celý život. Keď sa z úplnych cudzincov v priebehu pár hodín stanú celoživotní priatelia, keď si s cudzincami rozumiete viac ako napríklad s niektorými členmi vašej rodiny alebo ľuďmi, ktorých poznáte roky.

pata-vodopady

Wow! A to si sa nebála len tak ísť k nejakej cudzej rodine?

To sa ma pýtajú všetci. A všetci mi aj hovoria, že som veľmi odvážna. Ale ja som len človek, ktorý sa riadi vlastnými skúsenosťami a nie tým, čo mu servírujú médiá. Televízne správy napríklad nepozerám už asi 6 rokov. Som navyše otvorený a priateľský človek a rada spoznávam nových ľudí. Vďaka skúsenostiam z rôznych krajín si myslím, že dokážem ľudí ako-tak odhadnúť. To jednoducho človek cíti, či je s tou druhou stranou na rovnakej vlne.

Mňa by ešte zaujímalo, akú majú vôbec oni motiváciu pozvať k sebe cudzieho človeka. 

Tiež som sa ich na to pýtala. Ich motiváciou bolo oprášiť angličtinu a takisto sú priateľskí, radi spoznávajú nových ľudí a neskôr mi prezradili aj to, že som spravila dobrý prvý dojem a bola som im sympatická.

Naučila si sa popri svojich cestách nejaký ďalší jazyk?

Na Taiwane som sa chcela naučiť čínštinu. Plánovala som sa zapísať do nejakého jazykového kurzu, no keďže som v malom meste, jazykové školy pre cudzincov tu nie sú žiadne. Momentálne sa snažím učiť aspoň od kolegov a kamarátov, ale zatiaľ viem len základné frázy, čísla a nejaké vtipné hlášky.

V Indonézii som sa za 3 mesiace naučila po indonézsky asi viac ako za 6 mesiacov na Taiwane po čínsky. Zrejme preto, že mám skôr vizuálnu pamäť a lepšie sa mi učí, keď vidím niečo napísané a viem to prečítať. Čínske znaky sú pre mňa ešte stále ako hieroglyfy.

pata-exotika

Otázka na záver. Koľko si precestovala krajín?

Tak to je veľmi častá otázka a cestovatelia na ňu neradi odpovedajú. Pretože číslo nehovorí nič o kvalite ciest. Ale ak ťa to fakt zaujíma, tak naposledy, keď som to rátala, to bolo 31 krajín.

Nepýtam sa ani tak kvôli tomu číslu, ako skôr kvôli tomu, že keď sa na to tak spätne pozrieš, je nejaká krajina, ktorá ťa zaujala najviac? Kde ti to prirástlo k srdcu a vieš si tam predstaviť napríklad aj žiť?

Myslím, že sa vždy nadchnem pre tú krajinu, v ktorej momentálne som. Aj keď je pravda, že hoci sa mi Taiwan veľmi páči a milších či srdečnejších ľudí by som kdekoľvek na svete ťažko našla, usadiť a žiť tu natrvalo by som asi nedokázala.

Raz som vyhlásila, že by som chcela žiť v meste, ktoré vyzerá ako Edinburgh a ľudia si tam užívajú život ako v Dubline. V USA sa mi zasa najviac páčil Boston, čisté prímorské mesto plné zelene, milých ľudí a možností. Zároveň nebolo také rušné ako NY.

Na americkej, podobne ako na tej taiwanskej kultúre mi však veľmi prekáža najmä to, ako sa ľudia ženú za peniazmi a úspechom. A moje hodnoty a predstava šťastného života ležia niekde úplne inde.

Hodnoty sa mi v priebehu uplynulých 2 3 rokov zásadne zmenili, a to najmä vďaka cestovaniu. Kedysi bol mojou vysnívanou krajinou Nový Zéland, no stretla som príliš veľa ľudí, ktorí tvrdili to isté, až sa mi táto predstava postupne zunovala. Ale kto vie, čo bude.

No ako som naznačila, nebránim sa ani návratu späť na Slovensko. Bude to asi závisieť od pracovných príležitostí, môjho budúceho partnera a iných faktorov. S obľubou však zvyknem hovoriť, že celý svet je mojím domovom.

Pati, vďaka za príjemný rozhovor a veľmi ti držím palce, nech ti konečne vyjde tá Južná Amerika! Ak by náhodou nie, verím, že sa naskytne iná exotika či dobrodružstvo.

Share Button

Autor

Gabka

Gabka

Založila som tento blog. Žila som v Prahe, v Berlíne a momentálne sa nachádzam na cestách v Ázii, odkiaľ pracujem online. Mám rada inšpirujúce príbehy a blogovanie.

Podobné články

Komentáre

Žiadne komentáre.

Môžeš byť prvý, kto okomentuje tento príspevok.

Pridať komentár