V Dominikánskej republike vzdelávam barmanov a ľudí ako vychutnávať rum

V Dominikánskej republike vzdelávam barmanov a ľudí ako vychutnávať rum

Pavol je Košičan, ktorý sa po vyštudovaní Ekonomickej univerzity v Bratislave rozhodol cestovať. Slovensko a Európa mu boli malé, preto zatúžil po väčšej exotike. Napokon sa jeho cieľovou destináciou stala Dominikánska republika, v ktorej žije už šesť rokov. Pracuje ako ambasádor pre spoločnosť vyrábajúcu rum a vzdeláva iných o tom, ako sa dobrý rum vyrába a ako sa má piť. Rád príjma výzvy, preto sa nebráni v budúcnosti ďalšiemu cestovaniu.

Prečítajte si o Pavlovi, ktorý ako správny pirát zakotvil v Karibiku, konkrétne v hlavnom meste Dominikánskej republiky, Santo Domingo.

Paľo, už istú dobu žiješ v zahraničí. Prečo si sa rozhodol odísť zo Slovenska?

Slovensko a Európu som už poznal. Prišiel moment, keď som si povedal, že potrebujem niečo nové. Ja sa veľmi rýchlo unudím na jednom mieste. Už aj teraz, po 6 rokoch tu hľadám ďalšie miesto, kam by som sa presťahoval. Možno to bude Severné pobrežie, keďže veľmi rád cestujem.

pavol-beach

Zakotvil si v Dominikánskej republike. Ako si sa tam dostal?

Po dokončení vysokej školy som vycestoval cez študentskú organizáciu Aiesec na stáž. Prihlásil som sa a mohol som si vybrať spomedzi viacerých krajín, napr. Nikaraguu, Venezuelu, Salvador, Guatemalu a dokonca aj Čínu a Indiu. Ale povedzme si na rovinu, Čína a India alebo Dominikánska republika? Ak mám na výber ísť do Karibiku, tak netreba váhať. A ďalším dôvodom bol aj plat, ktorý mi tu ponúkali najvyšší. Vtedy som ešte nemal potuchy o tom, že sú nejaké nepokoje alebo problémy v Guatemale alebo Venezuele. Celé to bola taká náhoda. Mal som šťastie, že som skončil práve tu.

Nebol jazyk pre teba problém?

Potreboval som pol roka na to aby som začal rozprávať po španielsky. Jazykovka mi toho veľa nedala. Celé je to o komunikácii.

Najlepší spôsob, ako sa naučiť nejaký jazyk, je ísť do tej krajiny.

Vyzerá to tak, že si sa rýchlo aklimatizoval. Tým, že si už mal nejaké skúsenosti s cestovaním, vedel si, čo môžeš očakávať?

Nie, nevedel. Toto bolo niečo úplne iné. Ako som si myslel, že som pripravený, tak som pripravený nebol. Celé je to o tom, ako sa s tým človek vyrovná.

Zažil si po príchode nejakú situáciu, s ktorou si sa musel naozaj popasovať?

Nájsť si ubytovanie bolo dosť problém. Sú štvrte, ktoré nie sú vhodné pre cudzincov, pretože sú príliš nebezpečné. Keď sa mi podarilo niečo nájsť, tak som potreboval nájom na 3 mesiace dopredu. Treba si byť istý, že to miesto, kde si, je bezpečné. Ak by som to mal porovnať s inými krajinami Latinskej Ameriky, tu je fakt radosť žiť. Nič nie je také zlé ako vyzerá na prvý pohľad.

Keď som prišiel do krajiny, všetko vyzeralo fantasticky. Chodievali sme na rôzne fiesty, párty, bola to sranda. A potom prišiel moment, keď bolo treba vybavovať nejaké veci. Vytriezvel som z prvotného nadšenia, musel som si predstaviť, ako tu budem žiť. Celý deň je tu teplo, potíš sa, bez klimatizácie je spanie problém. Človek si samozrejme zvykne, no ten čas, kým to príde, tak to je ten kultúrny šok.

Papiere som začal riešiť až po roku a pol. Bolo to preto, aby som sa mohol zamestnať v novej firme a dostať povolenie na pobyt. Celé to je ťažké, najmä pred tými piatimi rokmi. Vtedy migračný úrad fungoval tak, že bez právnika bolo nemožné niečo vybaviť. Ako cudzinec nevieš, kde hľadať dokumenty a okrem toho tam bol taký chaos, že človek nevedel, kam má ísť a ako postupovať. V posledných rokoch sa to začína meniť. Keď som bol nedávno niečo vybavovať, tak okienka už boli označené, človek dostane číslo a podľa toho ho potom zavolajú. Začína sa to tu zlepšovať.

Príde moment, keď si človek zvykne a povie si, že ok, som tu, je mi tu dobre, pár vecí nefunguje ako u mňa doma ale zvládnem to.

pavol-sugarcane

Takže teraz už všetko bez problémov vybavíš?

Ako sa to vezme. Je radosť sa rozprávať s ľuďmi, no je rozdiel, s čím za nimi človek ide. Ak je to kvôli práci, tak aj keď sú milí, všetko trvá strašne dlhú dobu. Takisto to vidno na všetkých miestach, ako je zdravotníctvo, školstvo. Tu proste vidno, aká je ich kúltura. Nie sú to napr. Nemci, je to ich pravý opak. A to “maňana” naozaj funguje takýmto spôsobom.

Som taký rád, že som študoval na Slovensku. Školstvo v Dominikánskej republike je veľmi chabé. Sú učitelia, ktorí nevedia písať vlastné slová. Teda kvalita tých učiteľov nie je dostatočne vysoká. Ale je tu veľa privátnych škôl, kde je úroveň výučby veľmi slušná. Zdravotnícvo je dobré, bez problémov idem k doktorke, len je vhodné vopred vedieť, ku komu treba ísť.

Keď si spomínal prácu, čím sa teda živíš?

Začal som pracovať pre francúzsku spoločnosť, potom som si otvoril bar, ktorý som po čase zavrel. Následne som dva roky pracoval pre reštauráciu Pat’e Palo Brasserie. Momentálne som zamestnaný v spoločnosti Brugal, ktorá vyrába rum. Pracujem pre nich ako Brand Ambassador.

Čo táto práca obnáša?

Cestujem po krajine, vzdelávam barmanov a ľudí ako vychutnávať rum, ako sa rum vyrába a prečo je naša spoločnosť iná ako ostatné.

Vždy som hovoril, že raz ma za pitie budú platiť, tak sa to stalo skutočnosťou :) Zisťujem ako vyrábať alkoholické nápoje a vzdelávam ľudí, pretože tí majú nejakú predstavu o alkohole. Majú rôzne teórie a nie vždy sú pravdivé. Funguje to takto. Vzdelávaním ľudí o spôsobe výroby rumu vlastne pomáhame vychutnávať ten rum lepšie. Ľudia si po týchto kurzoch lepšie uvedomujú, čo je len marketing a čo je fakt pravda a umenie.

Pred rokom som začal príjmať medzinárodné skupiny, takže celé to vzdelávanie o dominikánskom rume prechádza do medzinárodných výšin.

pavol-eden-roc

Keďže prichádzaš do kontaktu s mnohými ľuďmi, mohol by si popísať, ako na teba zapôsobili Dominikánci?

Tu sú ľudia väčšinou otvorení, hlavne k ľuďom z vonku. Nie je komplikované sa s nimi začať rozprávať. Domáci sú šťastní. Určite na to má vplyv teplo, ktoré je tu celý rok. Zoberme si napr. bezdomovcov. Jedlo im rastie na stromoch, vodu majú blízko, nemusia sa obávať, žeby v noci pomrzli a tak. Sú ľudia, ktorí žijú vo vnútrozemí a nikdy nevideli more. To len pre predstavu, aká je tu chudoba. Ale tá chudoba nesúvisí so šťastím. Som rád, že som v Dominikánskej republike.

Spomínal si chudobu. Aké sú v Dominikánskej republike platy, resp. ceny? Je to iné v porovnaní so Slovenskom?

Môžme to ilustrovať napr. na cene za prenájom 1-izbového bytu v dobrej zóne. Tu je to nejakých 600 dolárov na mesiac. Ak chceš výbornú zónu, tak to výjde aj na 1000 – 1500 dolárov. Ak si to porovnáš s minimálnou mzdou, tak to je fakt ťažké. Ak človek pracuje pre malú spoločnosť, tak minimálna mzda je 150 dolárov, pre strednú 200 dolárov a ak pre veľkú, tak 300 dolárov mesačne. A sú rodiny, ktoré majú 5 detí a prežijú so 150 dolármi na mesiac.  Pýtal som sa Dominikáncov, ako to robia. Samozrejme, nebývajú v byte za 600 dolárov ale v nejakom skromnom príbytku. Jedia ryžu, veľa fazule, chovajú hydinu. Je to ťažké. Tých 5 detí musí ísť pracovať, aby prežili.

Ale aj napriek tomu, tí ľudia sú šťastní. Príde piatok, oslavujú, tešia sa a tancujú. Je to iné ako na Slovensku. My na Slovensku si musíme uvedomiť, že pitná voda nie je samozrejmosť. Tu sú strašné problémy s pitnou vodou. Zdroj pitnej vody tu bol v auguste veľmi nízky, že ešte takých 20 dní a Dominikánska republika by bola bez vody. Ale ak by som sa mal vrátiť na Slovensko, tak ja sa rád vrátim, lebo tam rád žijem. Keď som na Slovensku a čakám na autobus, tak vždy ma príjemne prekvapí, že rozumiem, čo ľudia hovoria.

Je pre teba teda reálne, že by si sa na Slovensko v budúcnosti natrvalo vrátil?

Všetko záleží od toho, čo by som tam robil. Ja sa môžem presťahovať aj hneď zajtra, no keď sa tam mám nudiť, je to pre mňa zaujímavejšie v Dominikánskej republike.

Môžem sa presťahovať hocikde, ak tam budem robiť niečo, čo má baví.

Ako často chodíš na Slovensko?

Ak sa dá, tak raz za rok hlavne kvôli rodine. Oni sú naopak veľmi radi, keď môžu prísť do Dominikánskej republiky.

Neprežíva tú vzdialenosť a odlúčenie tvoja rodina ťažko?

Ja som vždy cestoval, takže si na to už nejak zvykli.

Čo sa v Dominikánskej republike oplatí vidieť?

Ja chodím veľmi často na Severné pobrežie, tam ma to fascinuje. Napr. moje obľúbené Puerto Plata, Sosúa, Cabarete. Dominikánska republika má aj pohoria, aj pláže. Záleží od toho, čo človek hľadá.

Ak si nájdeš voľný čas, ako ho tráviš?

Keď som doma, tak telku ani nezapínam. Chodím do posilky, behám, hrám squash a veľmi rád surfujem. Človek musí stále niečo robiť. Niekedy zájdeme do kina ale chodíme tam len kvôli popcornu, lebo  tie filmy sú hrozné :) Alebo len tak vyjdeme s kamarátmi na drink, zapálime cigaru a kecáme. Vďakabohu robím niečo, čo ma baví, takže to niekedy beriem ako voľný čas.

dominikanska-republika

Majú Dominikánci nejaké zvyky alebo tradície?

Na Nový rok jedia hrozno, na Vianoce jedia prasiatka a ryžu a samozrejme doprajú si veľa rumu. Fiesta de Palo je jedna z veľkych osláv. Tancuje sa veľa merengue, bachata, salsa. Deň “dia de la altagracia” idú ľudia do baziliky v Higuey pomodliť sa.

Postrehol si napr. v móde niečo špeciálne?

Aj napriek tomu, že sme v Karibiku, do práce sa ide v nohaviciach a kravate. Osobne som sako vymenil za formálnu košeľu Chacabana – pre mňa je najlepšia na svete.

Učarovala ti miestna kuchyňa?

Národné jedlo je ryža s fazuľou a kuraťom. Je to výborné jedlo. Majú platano, čo je niečo ako banán, no úplne iný, aký poznáme. Je to tvrdé, vypráža sa to a jedia to s kečupom.

Po príchode tu som si myslel, že budem jesť veľa rýb a šalátov, niečo ľahšie kvôli tomu počasiu. A je to totálny opak. Tu sa všetko vypráža.

Preferuješ domácu stravu?

Väčšinou si varíme doma s priateľkou. Musím ale povedať, že krajina je gastronomicky veľmi dobre vybavená, má dobrých kuchárov.

Je niečo, čo ti zo Slovenska chýba?

Horalky mi už fakt nechýbajú :) Jediné, čo potrebujem, je vegeta, lebo tu sa nedá kúpiť a priateľka chce variť práve s ňou. Čo sa jedla týka, tak mi chýba akurát jedlo od mojej babky.

Ja som si na Dominikánsku republiku nejak zvykol, nechýba mi tu veľa vecí.

Stretávaš sa aj s nejakými Slovákmi?

Sme tu štyria Slováci a sme v kontakte.

Vnímaš nejak to, že si expat?

Nevnímam to veľmi. Na začiatku som síce dostával drahšiu tarifu za taxi, no to sa stále vydiskutovalo.

Chcel by si Slovákom niečo odkázať?

V každej krajine sa dá žiť, človek len musí mať trpezlivosť a robiť niečo, čo ho baví.

Paľo, ďakujem, že si si na rozhovor našiel čas a prajem ti v práci veľa úspechov! Ak vás Paľov príbeh zaujal, jeho prácu môžete sledovať aj na jeho webe.

Share Button

Autor

Majka Kudlíková

Majka Kudlíková

Po krátkej etape života v Rakúsku som sa vrátila na rodnú hrudu. Som na "voľnej nohe" a prispievaním na tento web si plním jeden zo snov.

Podobné články

Bohužiaľ, v tejto kategórii zatiaľ neexistujú ďalšie príspevky.

Komentáre

  • Juliana Juliana január 12, at 12:44

    Presne tak, je to o tom co ta bavi, co chces naozaj robit, a je to uplne jedno kde to budes robit, lebo si stastny a naplna ta to co robis... Mne sa osobne zatial nepodarilo ''usadit'' v inej krajine ako SK, celkom do bodky splnit to, co by som naozaj chcela robit, aj ked som EU niektore staty uz pochodila a zila kde tu... no stale ma laka Juzna America, uz len kvoli tomu teplu a dobrej nalade ludi, z kt. to automaticky a naturalne vyzaruje :) Este som sa neodvazila, ale nemam k tomu daleko.. samozrejme rodicia mi zase povedia, ze ''mi sibe'' , ze zase odchadzam a k tomu dalej ako je Europe. .. Vela zdaru Expati !!! ;)

    Odpovedať
  • Tatiana Tatiana apríl 10, at 13:31

    Ano, myslim že je pravda že ľudia v Karibiku aj napriek chudobe sú iní ako my chladní Europania. Sama túžim ostať žiť a pracovať v tejto oblasti. Dovolenkovala som tu veľakrát, zažila som dobré aj zlé, ale stále ma to tam ťahá, ak by sa našla rovnaká duša ktorá by do toho chcela isť so mnou, budem rada keď sa ozve.

    Odpovedať

Pridať komentár