V Keni som chvíľu žila rovnako ako miestni, bez vody a elektriny

V Keni som chvíľu žila rovnako ako miestni, bez vody a elektriny

Edita je z Prievidze a momentálne sa nachádza na Slovensku. Ako expat žila niekoľko mesiacov vo Varšave, vo Švajčiarsku a v Afganistane. Najdlhšie obdobie strávila v Keni, kde sa zdržala celkom 4 roky.

Edita pracuje ako projektová manažérka na voľnej nohe. Má vlastnú živnosť aj s.r.o., takže nie je úplne klasický zamestnanec a jej práca je väčšinou naviazaná na projekty rôznych organizácií. Doposiaľ sa venovala niekoľkým projektom a to, čo robí, je skutočné obdivuhodné.

S Editou sa poznám aj osobne a keď som sa s ňou prvýkrát zoznámila, prednášala o svojej práci na festivale digitálných nomádov v Bojniciach. Okamžite mi bolo jasné, že s ňou musím urobiť rozhovor. Som rada, že na to Edita kývla a že si môžete o jej expat živote prečítať aj vy.

Ahoj Edita. 4 roky si žila v Keni. Ako si sa do Kene vôbec dostala?

Pred tým ako som prišla do Kene, som pracovala 3 roky v jednej väčšej firme v Bratislave. Po 3 rokoch som si povedala, že táto práca nie je pre mňa. Cítila som, že potrebujem nejaký relax. Pokojne aj niekde na vidieku :)

A vtedy mi prišla pracovná ponuka od organizácie Človek v ohrození. Práca spočívala v tom, že by som žila na vidieku v Keni a poskytovala mikropôžičky. To mi prišlo ako veľmi zaujímavá príležitosť, ktorej som sa rozhodla chopiť. Do Kene som teda odišla na pol roka pracovať ako dobrovoľníčka.

Po pol roku som sa ale rozhodla ostať dlhšie. Založila som si živnosť a zostala tam 4 roky.

Aké si mala od tejto práce očakávania? Naplnili sa tvoje predstavy?

Áno, naplnili. Táto práca pre mňa bola oveľa lepšia, ako práca vo veľkej korporácii, kde som mala pocit, že všetci sú len nepodstatnými časťami celého systému a nikomu na nikom nezáleží.

V Keni som sa naopak mala možnosť stretávať priamo so ženami, ktoré dostávali mikropôžičky. Rozprávali sme sa, navštívila som ich doma a následne sme spolu spísali podnikateľský plán, keďže niektoré z nich nevedeli čítať ani písať.

Ale to, že som bola tvorcom celého projektu, tak to bolo skutočne super.  

baobaby v narodnom parku Tarangire v susednej Tanzanii

Mohla by si trocha viac popísať tvoju prácu a proces získavania týchto pôžičiek pre kenské ženy?

Mikropôžičky sme poskytovali na vidieku, kde som zriadila niečo ako “mikrobanku”. Našla som priestory, ktoré som prenajala a všetko rozbehla od začiatku.

V oblasti bola už vopred vybraná komunita cca 300 žien. Tieto ženy si následne mohli prísť do mikrobanky pre pôžičku s tým, že už museli mať pred tým nejaké úspory. Tieto úspory odovzdali do depozitu a ja som im za to dala pôžičku vo výške trojnásobku týchto úspor. Keď pôžičku splatili, tak depozit dostali naspäť, čo pre nich bolo ďalšie plus do ich podnikania.

Avšak moja práca nebola len o požičiavaní peňazí. Súčasťou boli rôzne tréningy podnikateľských zručností, aby sa tieto ženy mohli vo svojom podnikaní neustále zlepšovať.

Aké bolo typické podnikanie týchto žien?

Podnikanie sa líšilo. Ale najtypickejším podnikaním bol nákup vo veľkom a predaj v malom. Takže išli napríklad do nejakého väčšieho mesta alebo veľkomesta, kde nakúpili ovocie, zeleninu, sušené ryby…, a potom to predávali vo svojich dedinkách. Takisto poskytovali rôzne služby ako krajčírstvo alebo kaderníctvo.

Aký bol vek týchto žien?

Vek sa pohyboval v rozmedzí 20 až 60 rokov. Ktorákoľvek žena, ktorá cítila, že chce byť aktívna a chce skúsiť podnikanie, mala možnosť ísť do toho s nami. Musela byť však súčasťou skupiny žien, kde si ženy navzájom za pôžičky ručili. Tieto skupiny žien boli registrované ako právne subjekty a mali už svoju históriu.

V akom jazyku si s nimi komunikovala?

Komunikovali sme spolu v angličtine, nakoľko angličtina je spolu so svahilčinou oficiálnym jazykom Kene. Neskôr som sa naučila aj základy svahilčiny.

tanec v masajskej dedine

Ako by si popísala náročnosť svahilčiny a ako sa ti tento jazyk učil?

Gramaticky je k slovenčine náročnosťou dosť podobný, ale gramaticky správne sa svahilčina používa skôr v Tanzánii. Svahilčina v Keni je o niečo jednoduchšia a dá sa naučiť na amatérskej úrovni.

Človek sa dohovorí, aj keď hovorí s gramatickými chybami. Miestni to tolerujú, pretože vedia, že ani oni nehovoria perfektnou svahilčinou.

Ja som sa jazyk naučila na takej úrovni, že ma tam napríklad nemohol nikto okradnúť alebo inak oklamať.

Je to smutné, ale väčšina ľudí tam vníma bieleho človeka ako nekonečný zdroj peňazí.

Čo bolo pre teba na tejto práci najťažšie?

Ani neviem. Mne to prišlo všetko ako veľká pohodička. Ťažká práca bola pre mňa na Slovensku. Toto mi prišlo ako taký relax a príjemná zábava.

Je jasné, že v Keni bolo mnoho ľudí, ktorí majú problémy a sú chudobní. Ale taká je realita. Ak by som si to všetko pripúšťala, tak sa buď rovno zosypem alebo tam ani radšej nejdem.

Ale je pravda, že sa mi nepáčilo, že kvôli tej chudobe na vidieku panovala medzi ľuďmi závisť a neprajnosť. Na jednej strane sa ľudia chceli spájať a pomáhať si. Ale ak sa niekomu začalo dariť viac, tak sa automaticky stal predmetom ohovárania a závisti. Ale to je asi ľudské. A v podstate rovnaké ako na Slovensku.

A čo ťa na práci najviac motivovalo?

Jednoznačne úspechy tých žien, s ktorými som pracovala.

Mohla by si mi ešte úplne v skratke opísať, ako vyzeral tvoj bežný pracovný deň?

Môj pracovný čas bol dosť variabilný, ale skúsim ho rozdeliť na tri hlavné časti.

Tretina pracovného času bola dedikovaná samotnému projektu. To znamená, že som bola v teréne so ženami, vybavovala papierovačky, kontrolovala, kto pôžičky spláca a kto nie. Takisto som organizovala vzdelávacie tréningy a získavala trénerov, ktorých bolo potrebné získavať po celej Keni.

Ďalšia tretina dňa bola venovaná administratíve projektu ako takého. Keďže to bol projekt financovaný z prostriedkov slovenskej vlády, administratíva bola značná, hlavne účtovníctvo. Takisto samotná organizácia Človek v ohrození vyžadovala rôzne administratívne úkony.

Posledná tretina dňa bola venovaná networkingu, čiže získavaniu potencionálnych partnerov pre aktuálny projekt alebo pre budúce projekty. Takisto som sa musela samovzdelávať a získavať rôzne informácie užitočné pre moju prácu. Napríklad, ak niekto iný poskytuje mikropôžičky, tak zistiť, ako to robí a navrhnúť, ako to môžeme aj my robiť lepšie, prípadne spolupracovať.

krajcirstvo

Ako si vôbec získavala potencionálnych partnerov pre projekt?

Rôzne. Napríklad som si niekoho vygooglia, oslovila som ho a následne som sa s ním stretla. Alebo mi už existujúce známosti odporučili niekoho ďalšieho, kto by mohol byť pre projekt zaujímavý. V Keni tiež vychádza každý rok knižný zoznam všetkých mimovládnych organizácií, ktorý som tiež používala.

Takisto som navštevovala rôzne hromadné stretnutia expatov v krajine. Prípadne stretnutia Čechov a Slovákov v Keni, ktorí tam pracujú.

Je v Keni veľa Čechov a Slovákov? A akým prácam sa najčastejšie venujú?

Čo je veľa? :-) Čechov a Slovákov, ktorí sa stretávali a dali o sebe vedieť  je podľa mňa okolo 20 až 30. Často pracujú ako dobrovoľníci pre nejaké mimovládne organizácie. Potom pracujú ako normálni zamestnanci neziskových organizácií alebo pracujú v korporáciach, či majú založené vlastné firmy.

Ešte by ma zaujímalo niečo o tých tréneroch, ktorí robia pre kenské ženy vzdelávacie tréningy. Títo tréneri sú Keňania alebo expati?

Keňania aj expati. Ja som sa snažila vyhľadávať primárne Keňanov a najlepšie takých, aby hovorili kmeňovým jazykom danej oblasti.

Mali sme tam aj trénera z OSN, alebo z nejakých iných, väčších organizácií. Aj reálnych podnikateľov a podnikateľky.

V Keni je na kvantá inteligentných a vzdelaných ľudí, len ich treba medzi tých vidieckych ľudí doniesť, aby ich mohli inšpirovať.  

Dobre, poďme trocha odbočiť od tých mikropôžičiek. Viem, že to nebol tvoj jediný projekt a venovala si sa aj iným. Aké projekty to boli?

Okrem mikropôžičiek som mala ešte dva nosné projekty. Prvý bol o ochrane životného prostredia. V Keni je mentalita taká, že sa “žije pre dnešný deň“, a tak si hlavne jednoduchší ľudia na vidieku neuvedomujú dopad svojich aktivít na životné prostredie. Projekt bol zameraný na vybudovanie Asociácie na ochranu miestneho lesa. Ja som miestnych ľudí mobilizovala, aby si les obnovovali sadením nových stromov a aby si ho aj chránili. Lesov je v Keni málo a z roka na rok sa zmenšujú v dôsledku klčovania. Zároveň som ich podporovala, aby pri ochrane lesa spolupracovali s kenskou vládou a so štátnou organizáciou na ochranu lesov. Osveta prebiehala aj na miestnych školách, kde si žiaci zakladali lesné škôlky a arboréta.

Druhý projekt sa venoval poľnohospodárstvu, konkrétne jeho šíreniu na stredných školách prostredníctvom voľnočasových krúžkov.

Samozrejme všetky projekty boli prepojené so vzdelávaním, čo je podľa mňa to, na čom stojí veľa problémov. A nie len v Keni. Ľudia sa potrebujú učiť a mať vedomosť o tom, ako veci spolu súvisia a ako sa dajú robiť lepšie.

A ako sú na tom v Keni so vzdelaním?

Tak na túto tému by sa dalo rozprávať niekoľko hodín. Keňa je viac ako 40 miliónová krajina, ktorá má 42 kmeňov, viacero provincií a všade to funguje trochu inak. Skúsim to však zovšeobecniť pre tú lokalitu, kde som bola ja.

Vzdelanie majú zadarmo (aspoň sa to tak uvádza). So vzdelaním sa však spája mnoho výdavkov. Žiaci potrebujú učebnice, majú povinné uniformy, ku ktorým sú nutné topánky, musia prispievať na stravu a niekedy aj na učiteľov – to sú pomerne veľké finančné položky.

Takže aj napriek tomu, že je vzdelanie v Keni zdarma, výdavky, ktoré sú s ním spojené, sú pre mnohých rodičov neúnosné. Teda deti do školy radšej nepošlú.

V prípade, že si to rodina môže dovoliť a pošle dieťa do školy…, na akej úrovni je potom vzdelanie?

V Keni sú kvalitné aj nekvalitné školy. Vidiecke, mestské, súkromné, štátne, cirkevné školy … Je tu na výber.

Takisto tu je tradícia internátnych škôl. Keď je dieťa vytrhnuté zo svojho kontextu a od svojej rodiny, je väčšia pravdepodobnosť, že sa bude lepšie učiť, keďže sa nemusí venovať domácim prácam, záhrade, dobytku a starostlivosti o mladších súrodencov alebo starých rodičov.

Môžeš trocha popísať miesto, kde si žila? Akí tam boli ľudia?

V dedine, kde som žila ja, žilo približne 60 obyvateľov, ktorí sa venovali najmä poľnohospodárstvu. Každý z nich mal svoje malé políčko, kde si pestoval kukuricu, čo je u nich základ stravy. Tí bohatší mali aj väčšie polia a dobytok.

v narodnom parku Ol Pejeta

V tejto dedine si aj pracovala?

Nie, pracovala som v mestečku, ktoré bolo vzdialené 5 km. Takže som sa počas dňa premiestňovala na bicykli.

A ako vyzeralo tvoje ubytovanie?

Bývala som v malom domčeku bez vody a elektriny. Rovnako ako aj ostatní ľudia okolo mňa. Dom bol vo dvore učiteľky, ktorá mi pomáhala pri práci. Ale inak som v tom domčeku bývala sama.

Ako si zvládala život bez vody a elektriny?

Normálne :-) Nerobilo mi problém prispôsobiť sa náročným podmienkam, pretože som flexibilná.

Na dom som si dala spraviť ríny a kúpila som si vodné nádrže, do ktorých som zbierala dažďovú vodu, ktorej som mala vždy dostatok aj počas obdobia sucha.

Keď som si potrebovala nabiť mobil alebo notebook, nabila som ich v mestečku cez deň.  

Keď som si po večeroch čítala, svietila som si petrolejkou.

Tento život mi samozrejme otvoril oči, ako veľmi konzumným spôsobom žijeme.

Sú vo všeobecnosti ľudia v Keni šťastní? Nezávidia nám napríklad náš životný štandard a “konzumný” život?

Miera šťastia alebo nešťastia závisí od miery očakávaní.

To znamená, že ak oni nevedia, že sa dá žiť podľa našich štandardov aj lepšie, tak ich to asi netrápi. A záleží od toho, s kým sa človek porovnáva. Ak je človek chudobný a porovnáva sa so susedom, ktorý je ešte chudobnejší, tak je asi šťastnejší. Ak sa porovnáva s boháčom, tak asi nebude úplne šťastný.

Do hláv som im nevidela. Mali dni usmiate aj zachmúrené – presne ako my a všade inde vo svete.

Jasné, to je tak jednoducho všade :)

Dobre, povedz mi ešte niečo o sebe. Ako si v Keni trávila voľný čas?

Svoj voľný čas som trávila s kamarátmi, s ktorými sme chodievali na rôzne výlety. Keňa ma úžasnú prírodu, hory a nádherné biele pláže Indického oceánu. Má takisto mnoho divokých zvierat, čiže som často chodila aj na safari. Možností v Keni je fakt mnoho.

Cez víkendy som chodila plávať, hrať golf, bicyklovať, korčuľovať… V podstate som robila všetko, čo by som robila aj na Slovensku. Tieto aktivity som samozrejme nerobila na vidieku, ale chodila som do blízkych väčších miest, ako aj do hlavného mesta Nairobi.

obcas na vrchole aj zasnezi

Stretávala si sa skôr s miestnymi ľuďmi alebo s expatmi?

Kamarátov na športy som mala skôr expatov, pretože nie všetci domáci holdujú týmto športom. Ale keď som išla do prírody, tak som chodievala skôr s miestnymi. Pretože na prírodu boli väčší odborníci práve oni.

Čo by v Keni nemal žiaden turista vynechať?

Tak to veľmi záleži od toho, o aký typ turistu ide. Každopádne, o tomto by som mohla rozprávať veľmi dlho. Najväčšie vychytávky popisujem v zájazde, ktorý je dostupný na stránke cestovky, ktorú mám s kamarátom.

Osobne si myslím, že ak človek ide do Kene raz za život, mal by navštíviť celý región východnej Afriky. Každá krajina ponúka veľa podobných vecí, ale zároveň má svoje unikáty, ktoré sa oplatí vidieť. Presun z krajiny do krajiny je celkom lacný, keďže sa jedná o jeden región.

Aj môj zájazd je takto vyskladaný. Začína sa v Ugande, kde sú unikátne horské gorily. Týchto goríl je na svete stále menej a nachádzajú sa len v troch krajinách: na juhu Ugandy, na severe Rwandy a na východe Konga. Ďalším unikátom je biely Níl, ktorý sa dá raftovať alebo kajakovať.

Pokiaľ mám ďalej menovať čo je v Keni, tak sa oplatí vyliezť na Mount Kenya, čo je veľmi krásna “päťtisícovka”, kde sa menia horské pásma zo dňa na deň. V Keni je viacero jazier – sladkovodných aj alkalických, kde je úžasná vtáčia ríša. Je to raj pre ornitológov. Zároveň je tam niekoľko zaujímavých lesov a napríklad les Kakamega je známy tým, že je tam veľmi veľká populácia motýľov rôznych druhov. Ďalej treba navštíviť národné parky, kde sa dá pozorovať zver na savanách a na záver biele pláže Indického oceánu.

Ak sa chystáte na výlet do Kene, určite si prečítajte celkový popis zájazdu do východnej Afriky na Anakonda.sk.

plazova pohoda pri Indickom oceane na Zanzibare v susednej Tanzanii

Čo jedlo v Keni? Majú niečo typické?

Keďže je v Keni 42 kmeňov, každý má aj svoje typické jedlo. Ale vo všeobecnosti tam prevláda kukuričná kaša, ktorá sa volá ugali a zvykne sa jedávať s miestnym kelom, ktorý sa volá sukuma. Keď je peňazí viac a rozpočet to dovolí, tak sa k tomu jedáva aj ryba tilapia. To je typické jedlo v západnej Keni. V centrálnej Keni si dávajú ako prílohu zemiaky. Čo sa týka mäsa, tak najviac konzumujú hovädzie. V podstate jedia veľmi jednoduché jedlá.

A ako to je v Keni s cenami?

Pokiaľ sa chce človek najesť niekde na vidieku, tak ho to vyjde na pár eur. Ale vo väčších mestách, alebo v najväčšom Nairobi, sú už ceny porovnateľné s našimi európskymi.

Keď som prišla z Kene na Slovensko, tak mi prišli naše ceny ešte nízke oproti tomu, čo som platila v Nairobi. Ale to je spôsobené práve expat komunitou a tým, že tam sídlia viaceré medzinárodné organizácie.

Bolo vôbec niečo, čo ti v Keni chýbalo?

Určite naše domáce produkty ako slanina, kyslá kapusta a bryndza. Prípadne naše domáce sladkosti ako Horalky a Margotky. Chýbali mi len drobnosti, bez ktorých sa dá fungovať, ale potešia :-)

Tiež mi chýbali niektoré kozmetické značky, na ktoré som bola zvyknutá a ktoré v Keni neboli dostupné. Ale všetko sa dá nahradiť.

A samozrejme rodina a kamaráti!

Ako vnímala tvoja rodina, že si tak ďaleko?

Domov som chodila vždy raz za pol roka a rodina si postupne zvykla. Tiež som svojich príbuzných, známych aj kamarátov pozvala do Kene. Strávili tam so mnou nejaký čas a ukázala som im tie krajšie tváre Kene.

rafting na Nile v susednej Ugande

Zmenil sa nejako tvoj život za 4 roky v Keni?

Samozrejme. Som troška viac “pošahaná” :-) Asi už nevnímam seba a veci okolo mňa ako priemerný Slovák. Nerozhádžu ma drobnosti, ktoré rozhádžu iných ľudí, lebo ich považujú za veľmi dôležité. Inak vnímam čas a menej sa ponáhľam alebo stresujem. Tiež už inak vnímam smrť a stratu blízkeho človeka.

Momentálne si na Slovensku. Aké sú tvoje ďalšie plány do blízkej alebo aj vzdialenej budúcnosti?

Keďže som už žila vo viacerých krajinách a mnoho krajín som aj navštívila, teraz som sa rozhodla usadiť na Slovensku. Nebudem už chodiť na také dlhé výjazdy, ale obmedzím to na kratšie cesty. Teraz napríklad idem na 2 mesiace do USA (*Poznámka: V čase publikovania rozhovoru je Edita v USA).

Prečo si sa vôbec rozhodla vrátiť na Slovensko? Mnoho expatov sa už neplánuje vrátiť a na život v zahraničí si zvyknú.

Teraz cítim, že patrím na Slovensko, kde sú moje korene. Samozrejme, zároveň potrebujem cestovať, spoznávať nových ľudí a nové kultúry. Avšak už nie za tú cenu, že sa odstrihnem od Slovenska na také dlhé obdobie. Neplánujem nikam odchádzať, i keď moje dobrovoľnícke dobrodružstvo stále pokračuje, keďže pracujem pre vlastné tri mimovládne organizácie. Jednou z organizácii je napríklad coworking Hajcman v Prievidzi.

Za ostatných Slovákov som rada, že sa stále nájdu ľudia, ktorí sa sem chcú vrátiť a pomáhať tvoriť lepšie Slovensko. Dúfam, že sa ti bude dariť a prajem ti veľa úspechov do života. Vďaka za rozhovor!

Share Button

Autor

Gabka

Gabka

Založila som tento blog. Žila som v Prahe, v Berlíne a momentálne sa nachádzam na cestách v Ázii, odkiaľ pracujem online. Mám rada inšpirujúce príbehy a blogovanie.

Podobné články

Komentáre

Žiadne komentáre.

Môžeš byť prvý, kto okomentuje tento príspevok.

Pridať komentár