V Kolumbii mi najviac chýbal náš slovenský a ironický humor

V Kolumbii mi najviac chýbal náš slovenský a ironický humor

Príbeh Karin začína takpovediac romanticky. So svojím terajším manželom sa zoznámila v lete 2013 pri cestovaní po ázijských krajinách. Stretli sa hneď na začiatku Karininho cestovania v Thajsku a okamžite sa do seba zamilovali. Spoločne potom precestovali Áziu, no neskôr sa každý musel vrátiť do svojej krajiny. Pokiaľ ste to ešte z nadpisu nepochopili, Karinin manžel je z Kolumbie.

V čase, keď sa Karin po potulkách Áziou vrátila na Slovensko, študovala na filozofickej fakulte na UK v Bratislave. Rozhodla sa však prerušiť štúdium a presťahovať sa do Kolumbie. Po roku a pol sa spoločne s manželom vrátila naspäť na Slovensko.

Prečítajte si, ako sa jej páčilo v Kolumbii a aké zážitky si zo svojho expat života v Kolumbii priniesla.

Ahoj, Karin! Prečo si urobila také radikálne rozhodnutie presťahovať sa do Kolumbie? Nebála si sa, že vám vzťah nevydrží? Predsa len, poznali ste sa krátko.

Do Kolumbie som sa rozhodla ísť preto, že sme nenašli možnosť, ako dostať môjho manžela na Slovensko. Najprv sme totiž premýšľali práve nad touto možnosťou, no zistili sme, že je to veľmi problematický proces. Vybaviť schengenské víza je vec na niekoľko mesiacov. A preto som sa rozhodla, že pôjdem ja za ním. V apríli 2013 som odišla. A nie, vôbec som sa nebála, že by to medzi nami nemalo vyjsť.

Teraz si už späť na Slovensku. Ako dlho si bola v Kolumbii?

Dokopy som bola v Kolumbii rok a pol. Na začiatku som si pár mesiacov hľadala prácu, potom som približne rok robila a na konci sme ešte pol roka cestovali. Nie len po Kolumbii, ale aj po Mexiku a Kalifornii.

V Kolumbii som síce žila viac ako rok, ale paradoxne som toho videla oveľa menej ako ľudia, ktorí tam prídu na dovolenku. Niektorí moji známi navštivili v Kolumbii viac miest ako ja. Ja som stále mala pocit, že sa na tie miesta nakoniec nejako dostanem, ale aj tak som nestihla všetko, čo som chcela.

Akú prácu si si v Kolumbii našla?

Najprv som pracovala v jednej jazykovej škole a učila angličtinu. Ale to bolo iba krátko, pretože jazykovka veľmi rýchlo skrachovala.

Potom som mala celkom šťastie a našla som si prácu ako učiteľka francúzštiny v jednej súkromnej škole. Učila som deti od 2 do 6 rokov. A to bolo pre mňa celkom šokujúce, pretože dovtedy som učila predovšetkým dospelých. Ale veľa som sa pri tom naučila.

cf9e4bbe-359a-4af8-ab6f-2e4622f26d14

Čo bolo pre teba na tom učení najviac šokujúce?

Čudné pre mňa bolo hlavne to, že tie deti majú dva roky, ale učia sa veci ako prírodné vedy, matematiku a francúzštinu. A tým, že sú také malé, sa to podľa mňa tak trochu míňa účinku. Mohli by byť radšej viac v parku a rozvíjať motoriku a nie sa stresovať kvôli známkam.

Hlavná pedagogická koordinátorka školy bola dcéra riaditeľky. Myslím si, že mala dosť scestné predstavy o tom, čo všetko by sa mali deti naučiť. Ona si napríklad myslela, že všetci študenti už vedia plynulo rozprávať — ale dvojročné dieťa nevie ešte poriadne ani po španielsky, aj keď je to rodný jazyk.

Ty rozprávaš aj po španielsky?

Áno, v Kolumbii som sa naučila aj španielčinu.

Ako dlho ti trvalo naučiť sa ju?

Keď som tam išla, vedela som iba základné frázy typu “volám sa” a napočítať do 10. Najťažšie pre mňa boli prvé tri — štyri mesiace. Ale približne po pol roku som už rozprávala viac-menej plynule. Vtedy som už aj prečítala svoju prvú knihu napísanú po španielsky. Ale na druhej strane, človek je nútený naučiť sa rozprávať po španielsky — takmer nikto tam po anglicky nerozpráva.

Takže je problém fungovať v Kolumbii bez španielčiny?

Celkom áno. Je tu zopár “intelektuálov”, ktorí rozprávajú cudzími jazykmi, ale tých je málo. Napríklad moja svokra nevie po anglicky ani slovo, hoci má vysokoškolské vzdelanie. Aj keď som bola medzi Kolumbijčanmi, ktorí vedeli po anglicky, ani tí sa až tak kvôli mne nesnažili rozprávať po anglicky. Hovorili so mnou po španielsky, aj keď im bolo jasné, že trom štvrtinám vecí nerozumiem.

Každopádne práve toto je najlepší spôsob, ako sa jazyk naučiť. A ja sa jazyky učím rada, keďže s nimi aj pracujem, takže cudzie jazyky pre mňa nie sú také nepríjemné ako pre niektorých ľudí.

To znamená, že momentálne rozprávaš troma jazykmi? Po anglicky, francúzsky a španielsky?

Presne tak.

Fuu, závidim :-)

Vrátim sa ešte k tvojej práci učiteľky. Vieš si predstaviť, že by si ešte niekedy mala učiť?

Jasné. Je to super práca, veľmi ma to baví. Ale je pravda, že na Slovensku by ma to asi nelákalo, keďže sa z učiteľského platu dá ťažko vyžiť. Keď si človek nájde v Kolumbii prácu napríklad na súkromnej škole, tak si žije úplne v pohode.

Ja som napríklad mala na miestne pomery dosť nadštandardný plat. A pri cenách, ktoré sú v Kolumbii, som nemala problém ani vyžiť, ani si niečo našetriť.

Súkromné školy si môžu dovoliť učiteľov celkom dobre zaplatiť, pretože sú financované z toho, čo platia rodičia. Ale potom sú na tých súkromných školách aj také deti, ktoré sú viac vypočítavé. Vedia, že im rodičia za školu platia a že si vďaka tomu môžu v škole viac dovoliť. Mnohí rodičia sa veľmi nezaujímajú o to, čo robia deti v škole — očakávajú plný servis a keď je problém, tak len prídu vynadať učiteľke. Ale to máme aj u nás.

4b3cda0c-ea20-4e58-944a-c6b2b762e239

Je v Kolumbii veľa súkromných škôl?

Áno, je tu dosť súkromných škôl, ale sú tu, samozrejme, aj štátne. No učiť na verejnej škole nie je príliš bezpečné. My sme bývali v hlavnom meste Bogota, kde je veľmi veľa násilia.

Verejné školy sú mnohokrát v chudobných štvrtiach — rodiny žiakov sú na tom finančne zle a často sa deťom z rôznych dôvodov veľmi nevenujú. Spoločnosť formuje deti tak, že sú zvyknuté na veľa násilia.

Raz sa napríklad stalo, že 13-ročný chlapec prepašoval do školy nožík a dobodal učiteľa. Len tak. Asi sa mu zachcelo. Ak by sa to stalo u nás, je to prípad storočia. V Kolumbii je to však relatívne bežné.

V týchto chudobných štvrtiach sú niektorí žiaci takisto v rôznych gangoch. Učiteľ im nemôže ani nič povedať, pretože hrozí, že by si na neho niekde po škole počkali a zbili ho, alebo aj zabili. No a títo žiaci takto tyranizujú iné deti a učiteľov. Takže každý učiteľ si dvakrát rozmyslí, či žiaka vyhreší a pošle do kúta, alebo ho nechá na pokoji.

Nie všetky verejné školy sú na tom tak zle, niektoré majú vysokú úroveň, ale učiť by som tam hlavne vo veľkomeste radšej nešla. Keď už, skôr na vidieku, tam je to prostredie “zdravšie”.

0fcd4356-036e-4265-9300-83485097e3fb

Ako človek zistí, ktorá štvrť je chudobná, a teda nebezpečná, a ktorá je v rámci možností v pohode?

V Bogote je nebezpečnejší hlavne juh mesta, ale aj západná strana ulice Caracas. My sme bývali na severe, ktorý je celkovo “bohatší”.

V Kolumbii sú mestá rozdelené na 6 sektorov, takzvané “estratos”. Tie ale nie sú ako sídliská u nás na Slovensku, sú to skôr akési stupne finančného zabezpečenia. My sme napríklad bývali v trojke, čo je obvod, ktorý nedostáva žiadnu podporu od štátu, ale platí za všetko plné ceny.

Obvody 4, 5 a 6 majú naopak zvýšené nájmy o rôzne percentá a z toho sa potom podporujú obvody 1 a 2, ktoré sú najchudobnejšie. Oni tým pádom platia zlomkové ceny za nájom, energie, internet a podobne.

Na jednej strane to znie pekne, pretože človek má pocit, že tam existuje aspoň nejaká solidarita. Ale na druhej strane to vytvára obrovskú segregáciu, lebo ľudia žijú úplne izolovane a spoločenské vrstvy sa medzi sebou ani nestretnú. Bohatá menšina si žije vo svojich oplotených štvrtiach a tí chudobní žijú niekde úplne inde a inak. Často ľudia chcú žiť vo štvorke alebo päťke, hoci im na to nestačí príjem, a to len preto, aby pred niekým dobre vyzerali. Jedna moja kolegyňa mi povedala, že by nikdy v živote nešla autobusom, iba taxíkom, kvôli tomu, akí ľudia autobusmi chodia. To ja zase naopak, taxíkom som sa vyhýbala.

Máš nejaké tušenie, čo spôsobuje tieto veľké rozdiely?

Jednak je tu veľa ľudí, ktorí prišli z vidieka, pretože boli vysídlení a nútení sa odsťahovať do mesta. Ale aké má farmár pracovné príležitosti v meste? V Bogote pre nich nie je veľa možností, čo by mohli robiť. Snažia sa prežiť, ako môžu. Bohužiaľ to ale vytvára masu ľudí, ktorí nie sú schopní sa ekonomicky zabezpečiť, a tak kradnú a podobne.

V Bogote takíto ľudia často žijú aj v kanáloch. Je tam teplo a nikto ich tam aspoň neotravuje.

V Kolumbii sa diali aj “sociálné čistky”, ako to oni nazývali. Bolo to tak, že polícia podpaľovala domy, kde bývali chudobné komunity. Namiesto riešenia — vyvraždiť ľudí. Teraz sa to už bežne nerobí, ale aj keby, nebolo by to pre Kolumbijčanov až také nezvyčajné. Na pobreží som videla aj vojakov so samopalmi, ako strážia cestu. Po čase som si na to aj ja zvykla.

a860eaf4-d210-4edd-bb76-4bf558c90ea3

Ešte sa spýtam na tie obvody v Kolumbii. To si každý vyberá, kde chce bývať, alebo mu to je nejako priradené podľa platu?

Áno, každý si vyberie, kde chce bývať. Nie je to podľa platu — človek môže mať vysoký plat a môže sa rozhodnúť, že chce bývať v jednotke. Ale to sa bežne nestáva.

Nemôže sa stať, že sa niekto z tej nižšej štvrte zatúla do tých lepších štvrtí?

Samozrejme, stať sa môže všetko, ale nie je to úplne bežné. Napríklad v takom obvode 5 a 6 sú celé bytové a domové komplexy s bezpečnostnou službou, ohradené plotmi s ostnatými drôtmi pod elektrinou, majú vždy aj vrátnicu, cez ktorú je potrebné vojsť. Takže to sú už také “snobskejšie” lokality. Aj v trojke a štvorke sú ale oplotené domy a strážnici viac-menej samozrejmosť. Zohnať si prenájom si však všeobecne vyžaduje veľa papierovačiek.

Ty si sa v tej svojej lokalite cítila bezpečne?

Áno, úplne. Nebála som sa vôbec nikam chodiť a ani sa v našom okolí nepotulovali žiadne čudné existencie :) Bývali sme na dobrom mieste.

Tak to je hlavné. Poďme sa teda dostať trocha preč od tejto šedej stránky Kolumbie. Žije tam napríklad veľa medzinárodných ľudí?

Ani veľmi nie. Zatiaľ tam veľa cudzincov nežije a nie je to ani veľmi turistická krajina. Ale už sa to začína meniť, lebo Kolumbia má veľa čo ponúknuť. Aj vďaka tomu, že sa zlepšili bezpečnostné podmienky, ľudia tam začínajú viac cestovať a usádzať sa. Osobne tam poznám viacero cudzincov, keďže sa pohybujem v učiteľskom prostredí. Na školách ich zamestnávajú veľmi radi, asi majú pocit, že keď je niekto z Európy, tak je jeho vzdelanie nejaké úžasné. A pritom to tak nie je. Podľa mňa je aj kolumbijské vzdelanie na vysokej úrovni, najmä štátne univerzity sú tvrdé a dosahujú dosť vysokú úroveň.

Keď si bola v Kolumbii, bola si v kontakte skôr s expatmi alebo domácimi?

V okruhu svojich kamarátov mám väčšinou Kolumbijčanov. Tým, že som žila, kde som žila, som sa ani veľmi nedostávala do styku s turistami alebo cudzincami. Popravde som to ale ani nikdy nevyhľadávala. Ale v práci som zase mala aj medzinárodných kamarátov, hlavne jednu Rusku, s ktorou sme spolu sedeli v kabinete.

1a830195-ec00-4fb0-9375-d0068f0050b5

Kolumbijčania ťa medzi seba prijali v pohode?

Jasné. Sú veľmi priateľskí k cudzincom. Nevnímajú to tak, že im kradneme pracovné príležitosti ani nič podobné. Naopak, tešia sa, že tam nejakých cudzincov majú a vždy sa napríklad zaujímali, prečo tam som a čo tam robím. Takže som sa nikdy necítila nevítaná.

Čo by si ešte vedela o Kolumbijčanoch povedať?

Sú veľmi vášniví, ale zároveň aj zdvorilí. Používajú veľa zdvorilostných fráz. Na začiatku to bol pre mňa aj trocha problém, pretože som nerozumela, čo odo mňa vlastne chcú. Oni totiž povedia: “Ak chceš, tak to môžeš urobiť takto…”, čo v preklade vlastne znamená “urob to, prosím ťa”. A keď povieš: “Vieš čo, ďakujem, ale nechcem”, je to dosť nezdvorilé. Kolumbijčan ani v taxíku nepovie: “Choďte touto ulicou”,: ale “Ak chcete, môžete ísť touto ulicou…”.

Takmer všetci milujú tanec a majú rytmus, majú radi hudbu. Sú veľmi priateľskí, pohostinní a štedrí, ale zároveň aj pracovití. Sú nižší než Slováci, ja som sa tam so svojimi 160 centimetrami cítila skvelo. Najmä kolumbijské ženy sú povestné svojou krásou, zároveň je to ale aj raj plastickej chirurgie. Hoci je Kolumbia slávna svojimi narkobarónmi, Kolumbijčania sú pomerne triezvi ľudia. Málo pijú a takmer vôbec nefajčia, o iných drogách ani nehovorím.

0d38eb66-5abe-4a3f-a185-5c618899c842

Vedia si vôbec Kolumbijčania s niečím spojiť Slovensko? Alebo nás berú ako Európu?

Berú nás ako Európu. Oni príliš nerozlišujú niečo ako východná alebo západná Európa. Myslia si skôr, že všetci ľudia z Európy musia byť superbohatí a majú rovnako vysoký životný štandard.

Keď cestujú do Európy, idú hlavne do slávnych európskych metropol ako Londýn, Paríž, Rím, Berlín… Na druhej strane, jeden môj dobrý kamarát maliar poznal viac českých režisérov než ja. Vraj ich filmy dávali v televízii, keď bol malý, celkom ma to prekvapilo.

Čo bolo pre teba najťažšie, keď si sa presťahovala?

Dosť ťažké pre mňa bolo, že som nehovorila po španielsky, takže som sa ťažko dohovorila. Ale to asi nie je nič neobvyklé.

Keď sa človek učí cudzí jazyk, rozpráva veľmi jednoducho a nevie používať kadejaké zdvorilostné nuansy. Často som sa cítila ako slon v porceláne a bola som rada, že som sa vôbec nejako vyjadrila.

Takisto som sa cítila trocha sociálne izolovaná. Prišla som tam a nikoho som tam nepoznala. Mala som tam síce frajera, takže to bolo relatívne okej, ale nemala som tam svoju rodinu a svojich kamarátov. Všetci kamaráti boli vlastne jeho kamaráti. Takže mi celkom dlho trvalo, kým som sa začala viac socializovať. Jednoducho povedané, nestačí mesiac na to, aby si človek vytvoril bližšie vzťahy. Často som sa stretla aj s niekým, kto mi sadol a s kým by som sa chcela stretávať aj častejšie, ale títo ľudia už mali svoje životy, kamarátov a povinnosti, nehľadali si novú najlepšiu kamošku.

Mala si aj nejaký kultúrny šok?

Najväčší šok som mala z násilia. Ak niekto žije v bezpečnej štvrti, možno to tak nevníma. Mnoho ľudí to násilie ani nevidí, alebo to ignorujú či vytesňujú. Ale napríklad jedného môjho kolegu raz na ulici dobodali, keď išiel domov a telefonoval. Dostal 8 rán do chrbta len preto, aby mu ukradli telefón. Našťastie to prežil.

Ak budete v Kolumbii, rozhodne nevyťahujte na verejnosti drahý telefón alebo foťák.

To sú také tie momenty, keď si uvedomím, že väčšina ľudí nežije tak, ako som žila v Kolumbii ja. My sme žili v tej minorite a na bezpečnom mieste, lebo sme mali peniaze. Mohli sme si dovoliť jedlo a nemuseli sme riešiť, či prežijeme alebo nie.

53656d07-672b-43b3-876d-69af3dcf0703

Chýbalo ti niečo zo Slovenska?

Veľmi mi chýbal slovenský sarkastický humor, keďže vtipy v Kolumbii vôbec nie sú ironické. Niekedy si nie som istá, či je dobré, že sme až takí. U nás je drsný humor bežný — vieme si urobiť občas srandu aj z nepríjemných udalostí alebo aj z iných národností. Ale u nich si človek z veľa vecí srandu robiť nemôže, pretože oni napríklad s tým násilím žijú.

Kolumbijčania majú veľmi nevinný humor. Prostejší. Nemajú toľko sarkazmu a cynizmu ako my na Slovensku.

Samozrejme, chýbal mi chlieb. Alebo slanina, ktorá je tam odporná. Ale inak je v Kolumbii super jedlo, veľa ovocia a zeleniny, takže teraz mi skôr chýbajú tie veci, na ktoré som si už zvykla tam. Tam je kvalita jedla niekde úplne inde — všetko je totiž domáce a čerstvé.

Ako si v Kolumbii trávila voľný čas?

Mala som veľmi málo voľného času, pretože som často robila aj 10 hodín denne. Možno to veľa ľudí prekvapí, ale Bogota má napríklad výborne vybudované cyklotrasy. Takže keď sa chce niekam človek dostať, je to často jednoduchšie na bicykli ako autobusom.

Každú nedeľu doobeda majú “deň bez áut” — vtedy sa zatvorí veľa hlavných ťahov v meste. Môžu tam namiesto nich jazdiť cyklisti, bežci, ľudia na korčuliach alebo so psami. Toto je v nedeľu veľmi populárny program.

My sme veľa chodievali aj do centra mesta. Tam tiež mnohí ľudia nechodia, lebo je to vraj nebezpečné a špinavé. Rada som chodila do múzea zlata, ktoré je tiež v centre Bogoty. Je to úžasné múzeum, kde všetky nálezy pozostávajú z vykopávok a zlatých predmetov, ktoré vytvorili predkolumbovské kultúry. Lístok je pritom veľmi lacný (cca 1 euro) a hlavne je to také veľké, že tam človek môže ísť aj viackrát a vždy objaví niečo nové.

Ale inak sa v Kolumbii dá robiť fakt všetko. Kiná, divadlá, koncerty… Kultúrne je to veľmi živé mesto. Takisto by som povedala, že je tam zaujímavé umenie a vernisáže. Je tam veľa neštandardných umelcov a aj “grafity umelcov”.

No a keď sme mali prázdniny, chodili sme na pobrežie alebo stanovať do hôr. Kolumbijská príroda je nádherná a úplne iná než tá slovenská.

72687d29-fde0-4fb5-b1f7-6fca9d3aaf67

Ako to máš vlastne teraz so svojím už terajším manželom? Kedy ste sa vlastne stihli zobrať?

Na Slovensko sme prišli v septembri, v októbri sme mali svadbu a potom sme rovno vybavili trvalý pobyt pre môjho manžela, čo síce trvalo dlho, ale našťastie to už máme za sebou.

Nechcem sa pýtať nezdvorilo, ale nebrali ste sa len kvôli papierom?

Keby sme nepotrebovali ten trvalý pobyt pre neho, asi by sme sa nebrali hneď. Ale vziať sme sa skôr či neskôr chceli a sme šťastní, že už sme manželia.

Mali ste klasickú veľkú svadbu?

Nechceli sme nejakú veľkú ceremóniu, takže sme mali iba malú svadbu. Na obrad prišiel kto chcel a oslavu sme usporiadali iba v rámci rodiny a pár blízkych priateľov.

Prečo ste sa vlastne vrátili na Slovensko?

Hlavne kvôli tomu, aby som si mohla dokončiť magistra. Do Kolumbie som išla s akou-takou predstavou, že by som tam možno mohla študovať, ale zistila som, že je to príliš drahé. Bez štipendia to finančne nejde. Štúdium na škole stojí okolo 5000 dolárov na semester alebo aj viac.

Manželovi sa na Slovensko chcelo?

Aj chcelo, aj sa trochu bál. Ja to vnímam tak recipročne — najprv som išla za ním a rok sme boli spolu tam. A potom som chcela, aby prišiel aj on sem, zoznámil sa s mojou rodinou a spoznal trochu aj moju krajinu. Človek ľahšie pochopí toho druhého, keď ho vidí v domácom prostredí a v jeho vlastnej kultúre. Je iné sa s niekým stretnúť v zahraničí, kde sú všetci mimo svojho domova, preč od známych a rodiny, ale aj každodenného stresu.

Ako sa mu páči na Slovensku?

Paradoxne sa mu tu páči viac, než očakával. Predtým už cestoval po Európe, ale skôr po západnej. Trošku asi očakával, že to bude podobné ako tam. Už zistil, že tu je kultúra o čosi iná, tvrdí ale, že sa mu tu páči, takže dúfam, že to nehovorí iba kvôli mne :-) Pochvaľuje si, že je tu bezpečne, že sa tu nekradne a takisto mu chutí aj naše jedlo, hlavne syry a klobása a teší sa, že tu nie je tak draho ako na západe. Hovorí, že nechápe, prečo sa toľko sťažujeme, keď máme takú krásnu krajinu.

Nemal teda problém sa prispôsobiť?

V zásade nie. Je veľmi spoločenský a veľa chodí von aj sám. Má tu už aj nejakých kamarátov, ktorých si našiel kade-tade cez Cyklokuchyňu a podobne. Zapadol podľa mňa aj do rodiny — veľmi si rozumie s mojím dedkom, ktorému chodí pomáhať na záhradu.

Iba zimu ťažko znášal, hlavne nedostatok svetla. Našťastie, teraz je už jar, vlastne skoro leto!

Aký je váš plán, až doštuduješ? Ostanete na Slovensku, alebo sa vrátite do Kolumbie?

Chceme ísť cestovať do Indie a potom máme v pláne cestovať ešte niekoľko rokov, ísť na to pomalšie. Aj sa niekde po ceste usadiť a napríklad rok pracovať a potom ísť znova ďalej. Skôr hľadáme možnosti, ako pracovať cez internet. Môj muž už teraz pracuje online pre svoju firmu v Kolumbii a ja by som rada písala alebo učila cez Skype. Zatiaľ sme ale vo fáze hľadania.

Povinná otázka na záver. Zmenilo sa u teba niečo po roku a pol života v zahraničí? Ako si sa cítila ako expat?

Zmenilo sa toho dosť, aspoň dúfam — naučila som sa po španielsky, zvykla som si na iný štýl života aj myslenia, možno som sa trochu aj oťukala a zistila, čo chcem v najbližších rokoch robiť. Oveľa viac teraz oceňujem výhody, ktoré mám vďaka pasu z Európskej únie, ale aj že môžem ísť hocikedy k lekárovi alebo že som nemusela platiť za vzdelanie, a tým pádom teraz nemám strašné dlhy. Prestala som toľko pred cudzincami kritizovať Slovensko, naopak, vyzdvihujem našu prírodu a architektúru. Máme u nás okrem dokola omieľaných problémov a korupcie aj veľa krásnych neobjavených zákutí a cestovať u nás je bezpečné, tak prečo nie?

Super! Tak ti veľmi držím palce, nech úspešne doštuduješ a nech vám vyjde cesta do Indie. Pošli nám potom nejaké fotky :-) A takisto ďakujem za príjemný rozhovor a zaujímavosti z Kolumbie. Verím, že to bolo pre mnohých veľmi zaujímavé čítanie. 

Ak vás rozhovor s Karin zaujal, môžete ju naďalej sledovať na blogu www.girlastray.com.

Share Button

Autor

Gabka

Gabka

Založila som tento blog. Žila som v Prahe, v Berlíne a momentálne sa nachádzam na cestách v Ázii, odkiaľ pracujem online. Mám rada inšpirujúce príbehy a blogovanie.

Podobné články

Komentáre

Žiadne komentáre.

Môžeš byť prvý, kto okomentuje tento príspevok.

Pridať komentár