V Thajsku mi chýba vôňa stromov, posedenie na letnej záhradke a pikao

V Thajsku mi chýba vôňa stromov, posedenie na letnej záhradke a pikao

Monika je zo Senice a momentálne žije v Thajsku, kde pracuje pre spoločnosť foodpanda.com. Jedná sa o veľkú medzinárodnú spoločnosť na online objednávku a dovoz jedla, ktorá pôsobí približne v 40tich krajinách sveta.

Monika si život v Thajsku krásne užíva a ja verím, že vás rozhovor bude baviť od začiatku do konca. Osobne vám odporúčam, zamerať sa na posledné otázky, kde sa dočítate zaujímavé informácie o zvykoch v Thajsku. A to si nesmiete nechať ujsť!

Ahoj Moni. Na začiatok ma zaujíma, ako si sa vôbec dostala do Thajska.

Do Thajska som sa dostala v podstate cez spoločnosť foodpanda, ktorá chvíľu pôsobila aj na českom a slovenskom trhu a kde som vlastne ešte v Prahe pracovala ako stážista na polovičný úväzok. Firma sa však zo strategických dôvodov rozhodla pobočky na Slovensku a v Česku ukončiť. Keďže som chcela vo foodpande ostať, pretože som si ju veľmi zamilovala a oni si ma tam aj chceli nechať, začali sme spoločne riešiť nejaké ďalšie možnosti v rámci Európy a Ázie. Nakoniec to vyhralo Thajsko, kde vtedy hľadali niekoho, kto im pomôže s jedným tímom. Ja som bola čerstvo po škole, Ázia bol môj sen a aj tá pracovná pozícia bola pre mňa veľkou výzvou. A tak som sa tu ocitla.

A čo si si na foodpande zamilovala?

Na foodpande ma neskutočne bavilo to, že aj keď som prišla do firmy bez akýchkoľvek skúsenosti, tak sa mi nebáli čokoľvek zveriť a nechať ma rásť. Ja som bola ochotná skúsiť čokoľvek a keď ma niečo zaujímalo, tak som to proste začala robiť a hneď som to mala na starosti. Takže úžasné bolo to, že firma bola týmto možnostiam otvorená a nikdy mi nepovedali, že som na niečo príliš mladá alebo neskúsená, ale že mi vždy so všetkým pomohli. Mala som super šéfa, ktorý mi s rozvojom pomáhal a tak som rýchlo rástla a postupovala ďalej. Všetko bolo veľmi dynamické, rýchlo sa to menilo a ja som si za rok prešla asi všetky pozície, ktoré boli k dispozícii. Vďaka tomu som mala pocit, že som veľmi dozrela a práca ma k tomu všetkému vždy neskutočne bavila.

1493380_10153476627808787_1029172903035619252_o

Aká je tvoja pozícia vo foodpande v Thajsku?

Momentálne mám na starosti celý “operations” tím, čo je vlastne logistika, zákaznický servis, call centrum a komunikácia s reštauráciami. Okrem toho mám na starosti aj HR (ľudské zdroje), takže som z časti zodpovedná aj za nábor zamestnancov.

Komunikuješ s nimi v angličtine?

Áno, komunikujem čisto v angličtine. Naučila som sa síce aj nejaké základy thajčiny, ale nie na takej úrovni, aby som mohla niekomu niečo vysvetľovať. A celý náš tím, okrem šoférov, rozpráva po anglicky. Okrem toho sú aj hlavní manažéri a kľúčové pozície vo firme obsadené zahaničnými ľuďmi. A 50% našich zákazníkov a reštaurácii sú anglickí hovoriaci, takže naši zamestnanci musia byť bilinguální.

A v tíme máte predovšetkým Thajcov alebo cudzincov?

Väčšina Thajcov. Zahraniční ľudia sú fakt len na vyšších pozíciach. Ale je tu za každú krajinu vždy aspoň jeden človek, niekedy dvaja. A minule som počítala, že tu máme dokopy nejakých 11 – 12 národnosti.

Čo bolo pre teba najťažšie po príchode do Thajska?

Keď som sem prišla, tak som hneď vhupla do práce. A keďže som v práci trávila väčšinu času, tak najťažšie pre mňa bolo dať dokopy celý ten tím. Pred tým sa tímu nikto poriadne nevenoval a fungovalo to tak, že keď mal niekto čas, tak tam niečo málo spravil. Čo vyústilo v to, že ja som mala 40 šoférov, 6 ľudí v call centre a väčšina z nich bola strašne nedisciplinovaná. Bolo pre nich úplne v pohode prísť do práce o hodinu neskôr (niekedy vôbec) a vôbec sa neunúvali o tom niekoho informovať.

Problém bol aj na zákaznickom servise, kde by malo byť základom to, že sa čo najskôr odpovie na email od zákazníka. Ja som našla emaily, ktoré boli aj mesiac nezodpovedané a nikto to neriešil. A to bol pre mňa strašný šok, pretože ja som to vždy brala tak, že zákazník je náš najväčší pán.

A podarilo sa ti ich dať nejak “do laty”?

Našťastie áno. Prvé mesiace som trávila vlastne budovaním celého call centra. Aj som si väčšinu nových ľudí najala sama. Potom som s nimi každý deň sedela a vysvetľovala som im, prečo je zákazník taký dôležitý a prečo sa k nemu majú chovať tak a tak. Snažila som sa im vysvetliť a naučiť ich, že sa majú k zákazníkovi chovať tak, ako keby boli oni samy na jeho mieste. Jednoducho som ich musela naučiť ako byť prozákaznickí, pretože to oni vôbec nevedeli.

Okrem toho sme si nastavili nejaké pravidlá, urobili sa veľké zmeny a teraz už viem, že som si ich veľmi získala tým, že som sa im snažila vždy pomôcť. Jednoducho vedeli, že mi môžu stále zavolať a že im dvihnem telefón aj o pol noci a poviem ako majú problém vyriešiť. A keď som napríklad vedela, že majú veľa práce a nestíhajú, tak som si sadla k telefónu a pomáhala som im, ako som mohla. A tým som si ich podľa mňa veľmi získala. Takisto vedeli, že sa spolu môžeme o všetkom porozprávať, že im dám objektívnú spätnú vazbu a že aj oni mi ju môžu kedykoľvek povedať. A tak sme si vytvorili vzájomný rešpekt.

A odkiaľ si vedela ako sa k ním správať a čo máš robiť? Veď si nemala pred tým žiadne manažérské skúsenosti.

Veľa krát mi pomohla práve skúsenosť z Prahy, pretože tam bol zákazník stredobodom vesmíru a pozornosti. My sme napríklad mali v Prahe takú situáciu, kedy mal šofér nehodu a nemohol doručiť jedlo zákazníkovi. Dievča z call centra sadla do auta a išla šoférovi naproti a to jedlo zákazníkovi doručila sama. Bez toho aby jej to niekto kázal. Jednoducho to urobila, lebo vedela, že zákazník by nemal “trpieť” okolnosťami, ktoré sa stanú vo firme. A takto sme boli všetci vedení k tomu, že ten zákazník je dôležitý.

Druhá vec bola tá, že som sa vždy snažila vžiť do kože toho zákazníka. Predstavila som si, čo by som ja očakávala, keby sa mi stala nejaká situácia a podľa toho som sa snažila potom postupovať. Ja som strávila takisto veľa času nad tým, že som prechádzala tie najkomplikovanejšie prípady a komunikovala priamo so zákazníkmi. Snažila som sa vcítiť do zákazníka a odhaliť problém. A podľa toho sme si vybudovali určité vzory prípadov a vedeli tak, čo funguje a nefunguje.

Je ešte niečo ďalšie s čím si si musela poradiť, keď si prišla do Thajska?

V práci bolo zo začiatku veľmi náročné vybudovať si nejaký rešpekt. Tým, že som žena a som pomaly najmladšia z tímu, tak ma tak aj brali. Bola som len mladá Európanka, ktorá im tu prišla teraz niečo “rozkazovať” a vôbec to nerešpektovali. Takže mi trvalo nejaké 2 – 3 mesiace, kým sa mi ten rešpekt podarilo vybudovať.

A potom v tom normálnom živote, mimo pracovného prostredia, som celkom bojovala s tým, že angličtina tu nie je až taká rozšírená a mala som celkom problém dorozumieť sa. Niekedy keď má človek dobrý deň, tak sa nad tým zasmeje. Ale niekedy je ten deň blbý a keď som niečo rýchlo potrebovala, tak to bolo celkom náročné.

A okrem toho Thajci premýšľajú úplne inou logikou. To, čo nám príde absolútne normálne, tak im zasa nie. A naopak.

cesta do officu po dazdi

Ako to máš zo životnými nákladmi? Thajsko je známe tým, že to tam je veľmi lacné, takže sa tam musíš mať veľmi dobré, nie?

Asi nebudem súhlasiť s tvojou predstavou, že je Thajsko veľmi lacné. Thajsko je špecifické tým, že tu môžeš mať životný štandart, ktorý si vyberieš. Áno, je možné byť ubytovaný v byte, ktorý vyjde v prepočte na 130 €, ale je možné bývať v apartmáne, ktorý vyjde na tisíce eur. Takisto je možné stravovať sa vo foodcortoch a zaplatiť necelé euro za obed, alebo ísť do reštaurácie a dať za jedlo normálne aj 15 €. Takže tie rozdiely tú sú celkom veľké a človek si tu musí ten životný štandart zvoliť.

A aký je tvoj štandart?

Ak to porovnám s Prahou, tak určite lepší. Na jednej strane už pracujem dlhšie a mám aj lepšiu pozíciu, takže aj ten plat je tomu odpovedajúci. Na druhej strane je nájom za nádherný byt v novostavbe na 30. poschodí s výhľadom, bazénom a saunou v Thajsku asi taký vysoký ako za pekný 2-3 izbový byt v Prahe. Takže v tomto to je určite výhodnejšie.

condo copy

Poznala si niekoho v Thajsku keď si tam prišla?

Nepoznala. Ale prišla som tu spolu s priateľom, takže to bolo o niečo jednoduchšie. Priateľ pracuje pre startup, ktorý založil Čech, Slovák a dvaja Švajčiari. A to boli jeho kamoši. Takže keď ja som za ním prišla s tým, že som dostala ponuku práce v Thajsku, tak sa ich spýtal, či nemajú niečo voľné aj pre neho. Oni už dlho hľadali človeka na jednu kľúčovú pozíciu a môj priateľ im profilom super sadol. Predchádzali tomu síce 3 kolá pohovoru, ale nakoniec pozíciu dostal a tak sme mohli prísť spolu.

A vo všeobecnosti je pre expata jednoduché nájsť si v Thajsku prácu?

Nie je to úplne jednoduché, pretože firma má často opletačky s vízami, pracovným povolením atď. Pre niektoré firmy platí takisto pravidlo, že na jedného zahraničného človeka, ktorého zamestná, by mal mať vo firme 6 – 7 Thajcov. Je to preto, aby zahraniční nezaberali Thajcom pracovné miesta. Zaujímavosťou je, že v Thajsku je nezamestnanosť nižšia ako 1%, čo znamená, že pracujú skoro všetci.

Takže expat scéna nie je v Thajsku až taka rozšírená?

Aj napriek tomu, čo som teraz povedala, tu je celkom dosť expatov. A máme tu dokonca aj česko-slovenskú komunitu, čo som bola milo prekvapená.

A tú česko-slovenskú komunitu tam niekto organizuje, alebo to sú len ľudia v tvojom okolí?

Nie je to nič organizované. No minimálne už môj priateľ má vo firme 3 – 4 Slovákov a Čechov, oni majú manželky a potom náhodne každý pozná nejakého ďalšieho Slováka alebo ďalšieho Čecha. No a tak sme sa nejak postupne rozšírili a občas chodíme spolu na nejakú večeru. Minule sme práve boli na večeri asi dvanásti, takže to bolo fakt milé.

A s kým sa ešte stretávaš okrem Čechov a Slovákov?

Tak rôzne. S kolegami, s kamarátmi kolegov a ich kamarátmi a takto nejak sa to vždy rozrastie. Občas idem na nejaký meetup pre expatov a pre rôzne záujmové skupiny. No a tak sa spojí jedno s druhým. Ja už mám pocit, že všetci tí expati sa tu navzájom poznajú.

rooftop bar in BKK

A s Thajcami sa vo voľnom čase nestretávaš?

Celkom málo. A ak áno, tak väčšinou to sú thajské priateľky európských kamarátov.

Akí sú Thajci povahovo?

Myslím si, že sú veľmi srdeční a majú extrémny rešpekt k Európanom. Oni nás volajú “Farangovia”, čo znamená biely. Zo začiatku to má skôr taký hanlivejší podtón. A okrem toho sa nás stále trocha boja a keď ideme napríklad do nejakej menšej dediny, tak si nás ľudia aj odfotia. A ja ako blondýnka upútavam viac pozornosti, pretože na to nie sú zvyknutí.

Thajci sú veľmi takisto spoločenskí a majú veľký vzťah k rodine. Rodina je pre nich neskutočne dôležitá.

Ale myslím si, že nie sú takí ambiciózní ako my. Pre nich je práca len zdroj príjmu, takže nejaký rozvoj osobností a získavanie informácii veľmi neriešia.

95% Thajcov nevie Slovákov vôbec zaradiť. Raz sa mi stalo, že taxikár poznal Česko-Slovensko a Prahu, tak to bolo veľmi milé a potešilo ma to. Ale inak vôbec o Slovensku nikto netuší. Takže ja hovorím, že som z Európy.

Ako tráviš voľný čas, keď práve nepracuješ?

Keďže ja som sa takmer celý život venovala tancu, tak som si aj tu našla nejakú tanečnú školu, kde občas zájdem zaspomínať na staré časy a trocha sa odreagovať.

Ďalej sa snažím športovať aspoň 2 x do týždňa. Ale bohužiaľ nemám na to až tak veľa času, aby som mohla niečo robiť aj každý deň.

A cez víkendy sa snažíme stále niekde chodiť, minimálne raz alebo dvakrát do mesiaca. Ideme k moru a snažíme sa využiť, čo Thajsko ponúka. A veľmi som si obľúbila potápanie.

potapanie

Čo si v Thajsku už precestovala a čo by si doporučila turistom?

Ja som si veľmi obľúbila Chiang Mai, ktorý je na severe a má úplne iný charakter ako Bangkok. Nie je to také rušné, je to omnoho pokojnejšie a je tam vidieť, ako to kedysi v Thajsku fungovalo. A tam sa mi fakt veľmi páčilo. Na juhu mám rada Krabi, čo je miesto, kde je vidieť všade naokolo dažďový prales, stretávajúcí sa s plážou a nádhernými skalami. A ak by som si mala vybrať najobľúbenejší ostrov, tak by som si vybrala Koh Lipe, čo je najjužnejší ostrov Thajska. Je veľmi maličký, dá sa prejsť z jednej strany na druhú za približne 30 minút. Ľudia tento ostrov prirovnávajú ku karibským plážam a myslím si, že právom, pretože tie pláže sú nádherné biele s azúrovým morom a všade okolo sú palmy. To sa oplatí vidieť a výhodou je, že to ešte nie je veľmi turisticky preslávené, takže tam nie je ešte tak veľa ľudí.

Koh Samet

A kedy je podľa teba najlepšia doba navštíviť Thajsko?

Ja by som osobne na cestovanie doporučila november až január, pretože vtedy tu je “zima”, čo znamená, že je príjemných 25 – 30 stupňov a nie je tak horúco a dusno. Pre mňa bol december zatiaľ najpriatelňejší mesiac, čo sa týka počasia. Pri mori je nádherne, slniečko a teplučko a nám ani raz nepršalo.

Daždivá sezóna v Thajsku je približne od júna do októbra, ale osobne nechápem, prečo sa toho každý tak bojí. Daždivá sezóna v preklade znamená, že hodinku – dve počas dňa je intenzívný dážď a inak je vonku krásne slnečno. A ten dážď ani nemusí vôbec prísť.

Koh Lipe

S akými zvieratkami sa v Thajsku bežne stretávaš?

Priamo v Bangkoku žiadne zvieratá našťastie nie sú. Ake keď sme niekde na ostrovoch, tak je bežné, že mám jaštericu v sprche, alebo sa mi stalo, že na mňa vyskočila zo záchodu žaba.

Stále sa poteším, keď vidím opičky. Tých je všade plno a sú aj dobré vycvičené, takže si je na nich potreba dávať pozor, lebo oni si vezmú, čo potrebujú.

A najväčší zážitok (v dobrom aj v zlom) som mala pri potápaní. Mali sme šťastie vidieť žraloka leopardieho, ktorý plával kúsok od nás. Aj keď to bol dvoj metrový žralok, nebála som sa, lebo som vedela, že ten by nám neublížil. Horšie už bolo, keď sa mojím smerom rozhodol vyplávať morský had a ja som sa tak zľakla, že som sa bála, či mi vôbec bude stačiť tá kyslíková bomba. Ja mám totiž celkovo hrozný strach z hadov, takže som sa od neho začala strašne rýchlo pohybovať a nebolo mi to vôbec príjemné.

Máš rada thajskú kuchyňu, ktorá je veľmi obľúbená aj v našich končinách?

Ja úplne milujem thajskú kuchyňu. Mala som ju tiež rada už aj pred tým, ako som sem prišla. A zamilovala som sa do nej práve pred troma rokmi, keď sme ešte s bratom cestovali po Thajsku. Dokonca som si aj hovorila, že keď si mám vybrať jednú vec, ktorá mi bude po odchode z Thajska chýbať, tak to bude určite jedlo.

Moje najobľúbenejšie jedlo je asi klasické Pad Thai, červené Curry a Tom Yum Kung – polievka s krevetami.

Čo sa týka ešte jedla, tak bolo pre mňa strašne šokujúce vidieť ich polievku, kde plavú kuracie nožičky s pazúrami. To je vec, čo som ešte asi ako jedinú neskúsila.

Čo ti z Thajska ešte bude chýbať, ak raz odídeš?

Asi najviac mi bude chýbať možnosť ísť niekam cez víkend. Stačí chvíľku pocestovať autobusom alebo si niekde zaletieť a hneď som na nádhernom ostrove s plážou, palmami a môžem sa potápať.

Mala si už nejaké návštevy?

Áno, niekoľko. Veľká časť kamarátov aj rodiny ma už navštivila. Boli za mnou kamaráti zo Slovenska, kamaráti z českej foodpandy, ktorí sa presunuli napríklad do Indonézie alebo do Číny. Ďalej ma navštívila celá moja partia z Prahy a práve nedávno som tu mala rodičov. Takže je to úplne úžasné, keď môžem stráviť čas s rodinou a kamarátmi.

10404879_10153312163543787_6621623628630883918_n

A nie je ti smutno za týmito ľuďmi?

Je mi extrémne smutno! Práve tu som si uvedomila, ako veľmi sú rodina a kamaráti dôležití. Sú to ľudia, ktorých nikto nikdy nenahradí. A hlavne kamaráti z Prahy sa mi po siedmych rokoch dostali tak pod kožu, že by som si ich sem najradšej teleportovala, ak by som mohla :-) Je to proste moja rodina.

A vytvorila si ti také dobré vzťahy už aj v Thajsku?

Tak sú tu ľudia, ktorí mi raz budú chýbať, keď odídem. Ale to sa nedá porovnať, pretože tie vzťahy v Prahe sa budovali 7 rokov a niečo také si ťažko vybudujem za rok v Thajsku.

Je niečo také čo ti v Thajsku vyslovene chýba zo Slovenska, poprípade z Prahy (okrem spomenutých kamarátov a rodiny)?

Chýbajú mi stromy, ich vôňa a vôňa kvetov vo vzduchu. Pred nedávnom som bola na Slovensku a v Prahe a uvedomila som si, že vo vzduchu sú cítiť stromy, kvety a že to pôsobi neskutočne sviežo. Pred tým ako som prišla do Thajska som si to nikdy neuvedomila. Keď som to vravela kamarátom, tak na mňa nechápavo pozerali. Ako keby bolo so mnou niečo v neporiadku :-) No a potom keď som bola u nás na chalupe, kde je všade naokolo len zeleň, tak to bola opäť úplne iná úroveň toho vzduchu.

Zo sladkostí mi chýbajú dobroty ako Pikao, Marlenka a dobré čokolády. Teraz keď som bola doma, tak som si hneď pochutnala na sviečkovej a segedínskom guláši.

Z návštevy som si veľmi užívala, ako všetci vysedávajú na zahrádkach a terasách. V Bangkoku totiž nie je veľmi príjemné sedieť vonku. Stále je príliš teplo a dokonca aj večer. A nie je príjemné ak pri jedle steká človeku pot po tvári. Ale občas sa podarí, že aj v Bangkoku občas večer zafúka a vtedy to ide.

KohTao morning view

Aké máš plány do budúcna? Chceš tam ostať alebo sa vrátiť?

Nejaký konkrétný plán ešte nemám. Zatiaľ tu chcem ostať aspoň do konca roka. Pôvodne som mala prísť len na nejaký pol rok, ale nakoniec som sa rozhodla ostať dlhšie. Takže uvidím na budúci rok, či ostanem ešte v rámci foodpandy alebo v rámci Thajska, alebo čo bude. Ale dlhodobý plán je taký, že sa raz chcem vrátiť do Prahy, skôr než na Slovensko. Praha je jednoducho môj domov a srdcová záležitosť.

Majú Thajci nejaké iné alebo špecifické zvyky či tradície?

Majú ich niekoľko. Pre mňa bol najväčší šok svadba a pohreb.

Na svadbe bolo pre mňa zvláštne to, že za vrcholom stola nesedeli rodičia manželov ale ich šéfovia. Jednoducho tí najdôležitejší ľudia na svadbe, ktorí dávajú prípitok a dostávajú ako prví jedlo, boli ich šéfovia. A to ma strašne zaskočilo. Zároveň ich svadba nie je taká, že by mali nejaký veľký obrad alebo niečo. Tam proste človek príde, je tam 2 – 3 hodiny a tým to končí.

Čo sa týka pohrebu, tak ma ani tak nezaskočilo to, že tam boli všetci v bielom, keďže už aj na škole som sa učila, že ich smútočná farba je biela, ale kopec iných vecí. Ľudia si na pohrebe robili “selfíčka”, nejaký pán tam počas obradu začal robiť a predádvať palacinky, jedlo sa tam a pilo. A mne to prišlo hrozne netaktné sa takto správať počas obradu. Veď sa dá pár minút vydržať. Okrem toho každý počas obradu položili na rakvu takú kvetinku a rodina zosnulého nám všetkým dala darček za to, že sme tam prišli. My sme dostali balíček prvej pomoci, ale niektoré rodiny dávajú aj napríklad dáždník, kapesník alebo niečo podobné. A to mi prišlo hrozne morbídne. No a najväčší vrchol bol, keď som sa dozvedela, že manžel zosnulej, musel byť počas celého obradu zamknutý niekde v izbe. Bol v areáli ale nemohol byť na obrade. A až keď obrad skončil a išli telo spáliť, tak až potom mohol výjsť. Bolo mi povedané, že oni sú čínsko-thajská rodina a že to je ich zvyk, ale nikto mi nevedel vysvetliť, prečo to tak hej. A mne to príde strašné, keď si predstavím, že by som sa nemohla ani so svojím manželom takto rozlúčiť.

Okrem iného je pre nich veľmi dôležité náboženstvo. Len z mojej skúsenosti viem uviesť niekoľko príkladov, kedy som to riadne pociťovala. Napríklad keď sme kúpili jednu firmu a s ňou nové kancelárie. Po čase za nami pracovníci došli s tým, že tam vidia duchov. Thajci totiž veria, že keď sa postaví dom, tak sa musí postaviť aj malý domček pre duchov, aby sa mali kde presťahovať. A to je taký znak zmierenia. A tým, že sme sa presťahovali do nových kancelárii, sme museli urobiť takisto takýto zmierovací rituál. A my sme to na začiatku neurobili a preto ľudia tvrdili, že vidia duchov. Takže sme to museli napraviť a ceremoniál urobiť. Prišli mníchovia, zmierovali sa a my sme pol dňa nemohli pracovať.

Takisto som mala v tíme jedneho chlapca, ktorého babička na tom nebola zdravotne veľmi dobre. Poprosila vnuka aby sa stal Monkom (mníchom) a aby tak ona mohla ísť do neba. Oni takisto veria, že ak sa niekto blízky z rodiny stane mníchom, tak ten človek pôjde do neba. No a my sme tomu chlapcovi museli dať zo zákona 3 mesiace voľno na to, aby sa mohol stať Mníchom.

Monk ceremony

WOW! A čo nejaké thajské zvyky v bežnom živote?

No je ich niekoľko a po väčšine sú dosť vtipné.

Viac ako polovica thajských slečien si neholí nohy. Človek vidí nádhernú ženu, no keď sa pozrie dole, tak vidí niečo, čo nikdy vidieť nechcel :-)

Slečny si takisto dajú veľmi záležať na tom ako vyzerajú. Moje kolegyne trávia každé ráno hodinu nad makeupom. A keď našetria peniaze, tak si kupia Iphone a nechajú si spraviť operáciu nosa, viečok a pŕs.

Seba-prezentácia je pre nich veľmi dôležitá. Ku kaderníkovi chodia pred každým dôležitým stretnutím, alebo keď sa necítia dobre.

Stále jedia. Keď prídu do práce, tak už premýšľajú nad tým, čo budú jesť na obed. Jedia 5 – 6 krát denne.

Milujú selfies. Každý jeden človek má smartphone, aby mohol používiať Facebook, Line a postovať selfies. Väčšina ľudí u nás postuje niekoľkokrát do dňa. Niektoré kolegyne majú dokonca stratégiu, kedy budú postovať, ako si rozložla obrázky, texty a podobne. Keď im človek nedá Like na fotku, tak si myslia, že sa na nich hnevá a berú to ako znak odmietnutia a ignorancie. Teraz som dokonca videla fotku ako si doktorka spravila selfie, keď skončila s porodom pacientky a postla to na Facebook. Akosi si neuvedomila, že v pozadí je mamka dieťata s rozkročenými nohami a je jej úplne všetko vidieť. V Thajsku to je úplne super viral teraz :-)

Neopaľujú sa. Thajci totiž z histórie veria, že ten kto je biely, je aj vznešený. Opálení ľudia sú braní ako tí, ktorí pracujú na poli a patria teda medzi akúsi “spodinu”. Práve preto Thajci nechodia vôbec na pláž, nešportujú a na cestu do práce sa natierajú krémom s ochranným faktorom 50 a chodia s dáždnikom. Dokonca mi jeden kamarát vravel, že sa v jeho firme presťahovali do nádherných kancelárii na 30. poschodí a Thajci po sklách nalepili noviny, pretože sa báli, že sa opália.

Ak to niekto dočítal až sem, tak tomu dajme nejaký záver. Čo pre teba znamená expat život?

Život expata má svoje výhody a nevýhody. V prvom rade je človek iný. Minimálne tu v Thajsku si mňa ako vysokú blondýnku s Thajkou nikto nepomýli a teda priťahujem veľa pozornosti. Čo môže byť pozitívne aj negatívne.

Každopádne expati sú v Thajsku vnímaní inak. Domáci si často myslia aké máme extremné vysoké platy, no málokto z nich si uvedomuje, koľko toho musíme obetovať – rodinu, kamarátov a našu kultúru.

Expat v Thajsku nebude nikdy jedným z nich. Stále to bude expat. Veľmi však pomôže ak sa človek naučí jazyk. Ja sice ovládam len úplne základy, no už aj to ma odlišuje od iných a Thajci to naozaj oceňujú, aj keď sa na mojej výslovnosti často zabávajú.

Expat život pre mňa znamená, že nie som súčasťou masy, ale menšiny. Expati sú taká “medziskupina”. Máme nejaké výhody ako Thajci, lebo tu predsa len pracujeme. Ale nie všetky výhody. Ceny sú rôzne pre turistov a domácích. Keď ma vidia, dajú mi automaticky turistickú cenu. Keď sa spýtam na niečo v Thajčine, tak príde úsmev a viem, že sa takto dostanem na troška nižšiu cenu. Aj keď nie úplne na tu thajskú.

Moni, ďakujem! Držím palce vo foodpande, dávaj pozor na morských hadov a nezabudni, že na Slovensku si nohy holíme :-)

Share Button

Autor

Gabka

Gabka

Založila som tento blog. Žila som v Prahe, v Berlíne a momentálne sa nachádzam na cestách v Ázii, odkiaľ pracujem online. Mám rada inšpirujúce príbehy a blogovanie.

Podobné články

Komentáre

  • Ove Ove september 08, at 19:03

    Asi se taky přestěhuji do thajska! Parádní článek :-)

    Odpovedať
  • ola ola jún 11, at 15:55

    Článok zaujímavý, ale strašne mi vadili chyby v dĺžňoch. Takmer každé druhé slovo má dĺžeň niekde, kde ho nemá mať alebo naopak.. Strašne rušivé, treba si na to dať pozor. Keď už blogujem, musím zvládať aj základnú gramatiku.

    Odpovedať
    • Gabka Gabka jún 14, at 22:38

      Ďakujeme za upozornenie. Už sme sa poučili a každý článok prechádza korektúrou :) Veríme, že u ďalších článkov vás dĺžne už nebudú rušiť.

      Odpovedať

Pridať komentár