Žiť v New Yorku bez meditovania by som nezvládla

Žiť v New Yorku bez meditovania by som nezvládla

Rada medituje, miluje históriu Európy a nikdy by jej ani len nenapadlo, že bude žiť v Amerike. Ingu to už však od strednej školy tiahlo k novinám Epoch Times, kde si po vysokej škole našla trojmesačnú stáž v New Yorku ako editor pre web.

Vôbec nečakala, že sa po troch mesiacoch do Ameriky znova vráti. Keď jej po skončení stáže ponúkli prácu na plný úväzok, pre Ingu to znamenalo začiatok úplne nového života.

Ahoj, Inga! Uveď ma do obrazu. Ako si sa dostala do New Yorku a čo tam vlastne robíš?

Do NY som sa dostala vďaka stáži pre noviny Epoch Times. S týmito novinami mám za sebou už dlhší príbeh. V 17-tich som začala písať pre československú edíciu. V období, keď som končila vysokú školu v Brne, hľadali pre Epochu v NY stážistov na plný úväzok. Ja som vtedy o tej možnosti vedela vďaka tomu, že som vypomáhala na jednej rubrike práve pre NY denník.

Mala si aj nejaké iné možnosti, nad ktorými si po skončení školy uvažovala?

Áno, pôvodne som odišla z Brna do Bratislavy a pracovala ako copywriterka pre jednu marketingovú agentúru. Ale to mi vôbec nesadlo. V meste som sa nevedela zabývať a tiež som nejak nebola schopná premýšľať a pracovať ako copywriter. Musela som si nastaviť myseľ na to, že mojím písaním idem niekomu niečo predať alebo niekoho k niečomu donútiť. A s tým som nebola vôbec vyrovnaná. Nevidela som v tom zmysel a vôbec mi to nešlo.

Vtedy som však mala šťastie v tom, že som od rodičov dostala nejaké peniaze. To sú také tie úspory, čo rodičia deťom šetria celý život a potom to človek v určitom veku dostane. No a ja som si vďaka tomu mala možnosť vybrať, kde chcem začať svoj život a čo chcem robiť. Tým pádom som mala slobodnú voľbu, ale zároveň to bolo pre mňa mierne strašidelné.

Keď som uvažovala nad tým, čo ďalej, ťahalo ma to ďalej študovať na PhD. Páčil sa mi Edinburg, kde som v tom čase mala aj kamošku. Ale potom som si uvedomila, že investovať peniaze znova do štúdia nie je úplne najšťastnejšia voľba. Takže možnosť stáže v NY prišla akurát vhod.

Bol problém stáž získať?

Pôvodne mi to prišlo úplne absurdné a pripadala som si veľmi odvážne, že do toho vôbec idem. Ale nakoniec to bolo jednoduchšie, než som si myslela. Tým, že som už bola v kontakte s jednou ich redaktorkou, vypomáhala som im s jednou rubrikou a ešte som pre nich písala ako 17-ročná, mala som veľkú výhodu. Zároveň som z odboru a mám magisterský titul. V Amerike je magisterský titul známkou veľkej inteligencie :-)

inga-usmev

Môžeš mi povedať niečo viac o Epoche?

Určite. Originálna verzia týchto novín vznikla pôvodne v Číne. Bolo to založené na tom, že čínsky režim začal prenasledovať Falun Gong, čo sú tradičné čínske cvičenia. Jedná sa o starú tradíciu meditácií a v Číne to bolo veľmi populárne. V čase, keď začínali získavať väčšiu popularitu ako samotná komunistická strana, sa však predseda vlády zľakol a postavil tie cviky mimo zákona, začal posielať ľudí do koncentračných táborov a veľmi tvrdým a krutým spôsobom sa snažil tieto cvičenia vykoreniť.

Vtedy sa o tom začalo písať, ale všetky médiá o tom informovali z hľadiska propagandy politickej strany. Takže sa vtedy skupinka ľudí rozhodla, že treba založiť médium, ktoré by o tom, čo sa deje, informovalo pravdivo. A tak vznikla Epocha.

Ako 17-ročná aktivisticky založená osoba som sa o tom dozvedela a veľmi ma to chytilo za srdce. Preto som začala písať pre československú edíciu. Mala som tak možnosť podporiť ich misiu.

Momentálne sa však Epocha venuje aj iným témam, je to tak ?

Jasné. Americká verzia je normálny denník, ktorý píše o všeobecných veciach. Máme takisto sekcie ako zdravie, umenie, štýl a podobne. Ale tým, že máme aj kontakty a reportérov v Číne, je to naša veľká výhoda a silná stránka. Viac sa tak môžeme venovať čínskemu biznisu a jeho dopadu na celosvetovú ekonomiku.

Čomu sa v Epoche venuješ konkrétne ty?

Ja som si prešla niekoľkými pozíciami, ako to už v novinách býva. Počas stáže som pracovala ako webový reportér. Písala som veľmi jednoduché a klikateľné články o rôznych trendoch a aktualitách.

Po stáži som nastúpila ako style reportérka, odkiaľ som sa potom presunula na manažérsku pozíciu. Na tejto pozícii som mala na starosti vlastne všetko, čo sa na webe publikuje, domovskú stránku, kontrolu fotiek a celkovej podoby článku. Okrem toho som viedla pár ľudí a to som robila takmer rok.

Mala som zodpovednosť za to, či je na webe všetko v poriadku. Sú to také tie veci, ktoré si človek ani neuvedomí. Keď je to totiž spravené dobre, je to veľmi prirodzené a neruší to človeka pri čítaní.

Každopádne som však nemala pocit, že som vhodná osoba na riadenie ľudí. Nerada rozhodujem za iných, lebo každý má podľa mňa časť svojej pravdy. A tým, že to bola dosť náročná práca s veľkou zodpovednosťou — a ja som skôr kreatívny človek — začala som si uvedomovať, že mi to chýba.

Nato sa mi našťastie podarilo dostať sa do kreatívneho tímu a teraz som fotoeditor. Mám na starosti všetky fotky, ktoré idú do tlače, takže viac pracujem pre tlačenú verziu. Okrem toho mám jeden vlastný projekt. Vrátila som sa k móde a venujem sa rubrike “streetstyle”. Teda zaznamenávam, ako sú ľudia v NY na ulici oblečení.

Takže chodíš po ulici a pýtaš sa ľudí, či ich môžeš odfotiť?

Áno. Zároveň máme stále nejakú tému, ktorá tie outfity spája.

Pýtaš sa tých ľudí, či ich môžeš odfotiť, alebo ich jednoducho odfotíš?

Jasné, pýtam sa. Ale to je taktika, ktorú som si zvolila sama. Sú magazíny, ktoré ľudí naokolo len tak odfotia.

Nemávajú s tým problém, keď ich oslovíš?

Nie, vôbec. Im je to väčšinou dosť jedno. Buď sú z toho šťastní, alebo sú “ok, whatever”.

Wow! Takže si žiješ svoj “American dream”?

Asi áno. Pre mňa bola tá práca splnený sen. Nikdy by mi nenapadlo, že sa to môže stať, no stalo sa to.

inga-fotenie

Mne ešte napadá ako si bola schopná písať články v angličtine? To si mala takú dobrú úroveň angličtiny?

Nie, kdeže. Síce som angličtinu študovala veľa rokov, ale rozprávanie mi nikdy až tak nešlo. Gramaticky to bolo aj celkom okej, ale dohovoriť sa a vyjadriť to, čo mám skutočne na mysli vo svojom rodnom jazyku, som nebola schopná. A to bolo pre mňa nesmierne ťažké a frustrujúce. A stále je.

Ale ako Američania hovoria: nič nie je ťažké a náročné. Všetko je výzva.

Každopádne v novinách som mala počas stáže veľmi dobrú editorku. Zo začiatku musela moje veci úplne prepisovať. Ale paradoxne mi to šlo oveľa lepšie s dlhšími článkami, ktoré vyžadujú oveľa väčšiu jazykovú zručnosť. Ale stále to nie je perfektné.

Keď sa už bavíme o angličtine, akú si mala úroveň, keď si tam išla, a akú ju máš teraz?

Ja osobne cítím, že takú istú.

Takže sa zatiaľ necítiš ako Američanka s americkým prízvukom?

Vôbec. Dokonca si myslím, že sa tak ani nikdy cítiť nebudem. Asi som sa zasekla a prestala som si na seba klásť vyššie nároky. Zvykla som si už používať istú slovnú zásobu. Ľudia, ktorí ma už poznajú, si na mňa už tiež zvykli. Poznajú moje zmýšľanie a chápu, čo chcem vyjadriť. Ale myslím, že by som na seba mala byť oveľa prísnejšia a aktívne sa zlepšovať.

Je na tebe aj počuť, že si zo strednej Európy? Teda východnej, ako nás stále zaraďujú?

Určite áno. Niekedy mi to dokonca bráni hovoriť plynule, keďže počujem svoj hlas a svoj príšerný prízvuk. Príšerný “ruský” prízvuk :-) Takže moje zmýšľanie je také, že ak chcem niečo povedať, snažím sa to zo seba dostať čo najskôr, aby som nemusela počuť svoj hlas. :) Ale to je len moja chyba. Lebo v NY je toľko národností, že je dokonca celkom neobvyklé, keď nemáš prízvuk. Takže riešiť by som to nemusela, ale riešim to. Musím to teda zmeniť najprv vo svojej hlave.

Haha, okej. Držím palce!

Poďme sa teraz trocha pobaviť o New Yorku. Aké boli tvoje prvé pocity, keď si sa presťahovala?

Fuuu… Prvé tri mesiace na stáži boli náročné. Ale najmä kvôli tomu, že som bola dosť pohltená prácou a snažila som sa do toho ísť naplno, až som veľmi nevnímala, čo sa deje a že mi niečo chýba. A možno to bolo aj preto, že som tam pôvodne išla s plánom, že sa po stáži vrátim domov. Takže som vždy cez víkend navštívila všetky turistické atrakcie a miesta, ktoré sa dajú v New Yorku pozrieť. Fakt som si myslela, že sa tam už nevrátim.

Mám veľmi rada našu kultúru a Slovensko. Zbožňujem Európu a naše tradície a nikdy som si samú seba nevedela predstaviť žiť v Amerike. Ich kultúra mi nikdy nebola blízka. Takže keď mi potom ponúkli prácu na plný úväzok, bola som z toho dosť prekvapená.

Každopádne si pamätám na svoj prvý dojem z nového domova. Všetko na mňa pôsobilo ako divadelné kulisy. Všetko mi prišlo nereálne. Že je tu veľa hercov, ktorí hrajú svoje roly.

Mala si nejaký kultúrny šok?

Áno, priam obrovský. Jednoducho všetky tie úkony, ktoré sú pre človeka doma automatické, sa pre mňa zrazu stali problémom. Len taká maličkosť ako kúpiť si mlieko sa stala veľmi náročnou úlohou. Dokonca ani o cenách človek nevie, čo je drahé a čo lacné. Chvíľami som sa cítila, ako keby som zažívala svoju existenciu úplne od začiatku. A to celkovo, čo sa týka môjho vnútorného procesu aj môjho zmýšľania. Takisto som sa cítila stratená fyzicky. Takže všetko som si musela vyskúšať na vlastnej koži a cítila som sa ako malé dieťa. Bolo to vtipné a frustrujúce zároveň.

inga-more

Bolo to lepšie, keď si sa vrátila naspäť druhykrát?

Určite áno. Ale to bola zase úplne nová výzva. Nepozerala som sa už okolo seba na veci, ako keby boli súčasťou môjho zábavného trojmesačného výletu. Už som sa na to pozerala ako na realitu a skutočný život, ktorý začínam. Každopádne kúpiť si mlieko už problém nebol :-)

Poznala si tam niekoho, keď si tam šla?

Poznala som jedno dievča, s ktorým som predtým komunikovala, a kolegu z Čiech, ktorý pre noviny pracoval uz dlhšie.

Ako sa ti podarilo začleniť sa?

Moja stáž bola o častých stretnutiach s kolegami a ostatnými stážistami. Zároveň máme vo firme veľa medzinárodných ľudí, takže som sa v tom necítila vôbec sama. Za náš kolektív som fakt vďačná, pretože sú to skvelí ľudia a všetci sú na cudzincov zvyknutí.

Ty si vo vašej firme jediná Slovenka?

Dlhý čas som bola. Teraz máme ešte jedného Slováka, ale často sa s ním nebavím. Ale vážim si aspoň to, keď si na chodbe pozdravíme “ahoj” a že občas môžem prepnúť do slovenčiny.

Vždy som závidela kolegom, ktorí sa medzi sebou bavili svojím rodným jazykom.

Môžeš mi porozprávať niečo o Amerike? Respektíve o New Yorku? Aké tam vidíš rozdiely medzi našimi kultúrami?

Medzi našimi kultúrami je veľmi veľa rozdielov. Raz som sa to dokonca snažila všetko spísať. Chcela som si zaznamenať všetko, čím prechádzam, a nestratiť spomienky. Ale tým, že je naokolo tak veľa blogov a sociálnych sietí, som to jednoducho vzdala. Takže aj preto som bola rada, že si ma oslovila a že sa môžem aspoň takto podeliť o svoj príbeh.

Ale naspäť k tvojej otázke. Ameriku (respektíve NY), ktorú my poznáme napríklad z filmov a ako ju vnímame, tak také to tu naozaj je. Nám sa to síce zdá absurdné, ale tu to všetko dáva zmysel a funguje to. Celkovo taká tá pozitivita, prijímanie výziev v živote, zmýšľanie typu “buď sám sebou” a podobne. Veľmi sa mi to páči. Aj napriek tlaku byť neustále produktívnym a tvoriť. To môže byť pre človeka dosť vyčerpávajúce. Avšak tá energia je taká návyková, že neustále ženie človeka vpred.

V New Yorku je fakt všetko rýchle. Myslím, že v pomalšom meste by som už ani nevedela žiť.

Ľudia si tu vážia každý moment a okamih. Snažia sa ho prežiť naplno. Sama cítim, že tu čas plynie nejak podivne rýchlejšie. Moja vlastná skúsenosť je, že 5 minút tu a 5 minút na Slovensku je úplne iná kvalita času. Tu to pre mňa znamená oveľa viac a snažím sa to viac využiť.

Chýba ti niečo zo Slovenska?

Jazyk! Veľmi mi chýba rodný jazyk. Mám na mysli spôsob vyjadrovania myšlienok, drobností, dvojzmysly a podobne. Takisto mi chýbajú veci, ktoré mám spoločné so skupinou ľudí, s ktorými som vyrastala. Ďalej mi chýba príroda, rodina a kamaráti.

Takisto sa mi niekedy cnie za našou kuchyňou. Nikdy som si nemyslela, že jedlo bude pre mňa také dôležité. Ten pocit, že keď sa najem, tak ma to aj zasýti. Minule som bola v pražskej reštaurácii na rezeň a sviečkovú. Radovalo sa celé moje telo aj duša.

No čo mi chýba asi najviac — ani nie tak zo Slovenska ako z Európy — to je história vyjadrená v architektúre a celkovo koncept toho, čo je pekné. V Európe čokoľvek, na čo pozrieš, môže mať aj stovky rokov. V Amerike to tak nie je.

Čo robíš napríklad vo voľnom čase?

Veľmi rada čítam knihy a vôbec nemám výčitky svedomia, keď strávim čítaním aj celú sobotu. Tiež rada chodím do jedného známeho antikvariátu a do starožitníctiev. Doháňam potrebu histórie. Dlhý čas som chodievala k moru, keďže na Slovensku more nemáme.

Veľmi rada tiež meditujem. Snažím sa meditovať každý deň aspoň hodinu, usporiadať si myšlienky a byť sama so sebou a v pohode. Ani si neviem predstaviť, ako by som to tu zvládla bez meditácie. Je totiž strašne ľahké byť odpojený sám od seba a stratiť kontakt so svojimi vlastnými myšlienkami. Navyše aj tým, že používam iný jazyk, mám niekedy pocit, že ani poriadne neviem, kto som, takže v tomto mi meditácia veľmi pomáha.

inga-meditacia

Máš v NY nejaké svoje obľúbené miesto?

Mám ich viac. Antikvariát, ktorý som už spomínala. Takisto zbožňujem všelijaké kaviarničky, ktoré mi pripomínajú domov. Potom sa rada prechádzam na pobreží okolo Hudson River, kde sa dá prejsť z Financial District až doprostred Manhattanu. No a mojím veľmi obľúbeným miestom je ešte moja izba.

Keď si mi písala ešte pred naším rozhovorom, spomenula si nejakú love story. To ma veľmi zaujíma!

Haha. No začalo sa to vlastne tak, že som sa dala dokopy so svojím kolegom, ktorý pracoval pre iný tím. Pre mňa to bola láska na prvý pohľad. Paradoxne to bol asi jediný človek, s ktorým som sa v práci vôbec nerozprávala, čo bolo veľmi vtipné. 

Teraz je to už môj manžel! V decembri sme sa zosobášili na úrade v New Yorku a v apríli plánujeme ešte klasickú slovenskú svadbu.

inga-svadba

Poznámka k fotke od Ingy: “Náš pokus o serióznu fotku. Štyl svadobnej fotky z 19. storočia”.

Wow. Tak to bola rýchlovka. Gratulujem! Ako dlho ste spolu? Rok?

Ešte kratšie. Brali sme sa asi po siedmich mesiacoch vzťahu. Pár ľudí sa ma pýtalo, či sa mi to nezdá príliš rýchle. Ale kedže som ho mala rada hneď od začiatku, svadba mi pripadala ako racionálne rozhodnutie.

Je to Američan? Alebo nejaký cudzinec?

Američan. Z Kalifornie.

Super! Tak ešte raz gratulujem. Takže teraz sa už asi zbytočne budem pýtať na nejaké tvoje ďalšie plány, čo? Už v tom máš asi jasno.

Tak trochu áno.

Takže ostávate v Amerike. Na Slovensko sa nechystáte?

Pravdupovediac, na Slovensko som sa neplánovala vrátiť ani v dobe, keď som bola ešte sama, ale obaja sme otvorení možnosti z NY odísť. Na mesto sa veľmi neviažeme. Niekedy mám totiž pocit, že po piatich rokoch uponáhľaného života tu je čas odísť niekde úplne mimo a už len oddychovať. Uvidíme.

Inga, ďakujem ti krásne za super postrehy a myšlienky z tvojho života v Amerike. Myslím, že budeš pre veľa ľudí príkladom v tom, že aj niečo, čo nám môže prísť na prvý pohľad strašne absurdné, sa môže obrátiť úplne naruby. Držím ti v živote silno palce!

Share Button

Autor

Gabka

Gabka

Založila som tento blog. Žila som v Prahe, v Berlíne a momentálne sa nachádzam na cestách v Ázii, odkiaľ pracujem online. Mám rada inšpirujúce príbehy a blogovanie.

Podobné články

Komentáre

Žiadne komentáre.

Môžeš byť prvý, kto okomentuje tento príspevok.

Pridať komentár